Damals.
"Ako to robíš, že sa na teba tie Juhošky a Turkyne tak lepia?" vyzvedá kolega.
Fakt ako to? Zeby chceli za lekárku ženu? Alebo cudzinku ako oni? Alebo že by mi boli "prischli"?
Zahájila som prieskum. Výsledok bol následovný - chcú mňa, lebo "nie som namyslená."
Hm, ani môj šéf, ani moji mužskí nemecky hovoriaci kolegovia namyslení neboli. ???
A výsledok cielenej otázky nás všetkých šokoval. "Oni si nezoberú darček."
No jo, poznáte turecké bonóny z Lidlu /Aldi/? Mala som ich asi 20.
"Michi, Gorgi, Armin, prečo si tie bonbóny neberiete????"
"To vieš, potrebujem nejaké cukríky od takej chudobnej chudery, nech to dá decku,"
znela paušálna odpoveď mužských kolegov, "ja by som to ani od kolegu nevzal."
A tak som školila na obe strany - moslimky a Juhoslovanky, že sa ich doktori "neštítia" ani nimi "nepohrdajú", keď si darček nevzali a kolegov, že stačí pekne poďakovať, zatváriť sa potešene -
veď ani ja tie bonbony nejem a prestanú byť "namyslení" a ja "zbytočne obľúbená".
Tejto príhode som sa rehotala, až kým som sa nezoznámila s inou realitou.
Realita.
"Mám nárok na liečbu v zahraničí?"
"Nie, toto sa dá liečiť u nás."
"Ale XY sa v zahraničí liečil."
"Ten mal inú diagnózu, na tú by ste mali schválenú liečbu v zahraničí aj vy."
"Ale ja sa poznám s niekym v poisťovni a s niekym na ministerstve!!!"
"Ale veď práve tam to schvaľujú a ešte to nikomu neschválili."
HAHA. Pacient, "čo sa pozná" sa liečil hádajte kde....
A humor o darčekoch ála turecké bonboniery a pacienti s rovnakými právami ma pomaly ale isto prechádza.
