chorus: Hey there laddie, Internal Exile!
When will you realise we've got to let go?
Hey there lassie, Internal Exile!
When will you realise we've got to let go?
Keď som bola decko, čudovala som sa, prečo môj otec vždy o pol osmej večer mizne z obývačky.
My ostatní sme si sadali k televíznym novinám a večernému filmu a on sa presúval ako hovorieval "mimo" a vracal sa až po záverečných titulkoch.
Manželku vytáčal nezáujmom o dianie vo svete "ja s tým nič neurobím" a deti neschopnosťou diskutovať o tom, či sa Ina vyspí s Blažejom alebo či Fantomasa nozaj hra Jean Marais.
Širšiu rodinu štval pri nadávaní na socík slovami "aj tak tomu konca nedožijeme" a v práci miestneho eštébáka slovami "vesmír a ľudská hlúposť sú nekonečné, aj keď o vesmíre možno pochybovať."
Tvrdil, že on sa bude cítiť slobodný aj v samoväzbe, lebo jeho svet mu nikto nevezme, aj keď sa o to istí aktivisti istého režimu snažili.
Keď som bola menšia, vášnivo som "tej jeho" svet neznášala. Človek predsa musí žiť medzi ľuďmi a nie lokomotívami, skamenelinami a mariášom. Vekom som mu ho začala závidieť.
Deti sa vždy zaverujú, že "nikdy" nebudú také ako boli ich rodičia. Hm.
Začala som byť podozrivá, keď som netušila, čo sa deje v telenovelách a reališukách. Dokonca to bolo pripisované tehotenskému odtrhnutiu od sveta, že som lepšie poznala srnky na Dlhých Dieloch ako novodobé celebrity. Nepomohol ani návrat do práce. Vytrvalo som prežívala bez televízora a časopisov a nemala v istých diskusiách čo dodať, čo sa pri mojom diskusnom potenciále začínalo stávať pozoruhodným.
Vzhľadom k včasnému pripojeniu k internetu, ó zlatý môj pípajúci dial up modem, ještě ho mám skovaný, som objavila istý spôsob menšinovej komunikácie, ale na asociálny typ už bolo založené. Mama na mňa začala vrčať, že som "ako otec", keď som jej tvrdila, že Lescaut je Manon a kobry nemajú poradové číslo. Dnes už nikoho neprekvapuje, že netuším, prečo ich štvú reklamy a že v telke nič nedávali a keď ma odhalili, že neviem ani kto je Zuzana Fialová /prepáč Zuzi, už viem/, bolo jasné, že to nie je image.
V mojom svete je prireálny Neverland a prinereálny ozajstný svet. A očividne nemusí vonku zúriť reálny socializmus.
Takže poďme na priority. Viem, kde rástú hríby, kde majú v starinárstve originálne jugenstyl lampy, kde sú dvdčka za euro, kde predávajú baraninu a Pratchetta a kde možno stretnúť draka.
A ak pôsobím zmätene a pýtam sa, "čo" je reklama, ktorá je "všade" a nepočula som pesničku, ktorú hrajú "stále", majte so mnou trpezlivosť.
To je genetika, laddie and lassie.
A keď nemám čo čítať, tak si niečo napíšem. Menšinové.
