Dovolenka ako každá iná až do veľmi nepríjemného zdramatizovania.
Dohodla som sa s puberťákom, že bude dávať pozor na malú sestru čvachtajúcu sa v plytkom mori a s druhým puberťákom som si šla zaplávať.
Návrat z mora vyzeral naozaj dramaticky. Po pláži síce behala úplne v poriadku moja malá dcéra, ale ten objekt, okolo ktorého bol značný zhluk ľudí, vrátane záchranárov a sanitky - bol môj pubertálny syn - v záchranárskom "koryte" so schanzovým golierom na krku, na prvý pohľad v bezvedomí.
Po informácii, že Jano sa "iba" šmykol na móle pre lode porastenom morskými riasami a knockautoval sa o betón - a že si nezlomil nejaký krčný stavec skokom do plytkej vody, mi odľahlo iba čiastočne. Od okoločumiacich a lekárky zo záchranky som sa dozvedela, že než sa stihol v polobezvedomí utopiť vo vode pod kolená, plavčík ho vytiahol, zavolal sanitku a už chýbal "len" zákonný zástupca, keďže malá sestra nerozumela ani chorvatsky ani anglicky a v podstate ani nepochopila, čo sa stalo.
Po presne troch údajoch - meno, priezvisko a dátum narodenia, bol Jano naložený do sanitky a mne jasne, milo a zrozumitelne vysvetlené, že ho nájdem v miestnej nemocnici ("máme tu len jednu") alebo na chirurgii alebo na neurochirurgii podľa výsledku CT.
Dopravila som zvyšné deti domov, sadla do auta a dorazila do nemocnice. Nečakala som nič - aj keď zmienka o "neurochirurgii" v okresnom meste ma dosť prekvapila. Dokorán otvorená brána a zaparkované autá nijak nenaznačovali, že sa tam nesmie parkovať (dôležitá odbočka) a vybrala som sa hľadať, kde mi to teda hospitalizovali syna. Hneď pri bráne som dostala do ruky "mapu" nemocnice s jasným vyznačením "kde" a menami zodpovedných lekárov, dokonca upgradovanú o to, ktorý má práve dovolenku.
Chirurgická pohotovosť vyzerala oveľa prehľadnejšie, novšie a účelnejšie ako ktorákoľvek "fakultná" nemocnica v našom najhlavnejšom meste, ale to bol len prvý dojem. Všetky ďalšie boli násobne lepšie. Kompetentne vyzerajúca sestrička mi povedala, že dieťa mám t.č. na CTčku, že "nech sa nebojím" a či "si nedám kávu". Ja som v podobných situáciách chladnokrvná až navonok flegmatická, ale táto pani by bola očividne zvládla aj hysterický záchvat s hádzaním sa o zem. Napadlo ma, že som zabudla v aute tričko a papuče, ktoré som doniesla k hospitalizácii a vyšla von. Auto bolo preč. Došlo mi, že to miesto na parkovanie asi nebolo celkom verejné, ale "postavme si priority" - Jano bez papúč vydrží a ja sa po aute pozriem neskôr.
Za chvíľu sa z CTčka vynoril lekár, ktorý (potešiac sa mojej pasivnej znalosti chorvatčiny) potešil mňa, že puberťákova hlava je nepolámaná, mozog otrasený bez krvácania a že ho práve distribuujú na chirurgiu, že nech "malo" počkám a môžem ísť za ním. Ponúkol mi hospitalizáciu s "dieťaťom", položil presne tri inteligentné otázky o jeho zdravotnom stave a odkráčal. Nepadlo jediné slovo o poistení, platení či iných stresoroch.
Cestou na chirurgu ma zastavil policajt. "Vy ste matka toho chlapca, čo mal úraz na pláži? Nepotrebujete spísať protokol o úraze? Viete, pre vašu poisťovňu...aby ste nemuseli chodiť cez celé mesto na políciu..." Totálne v šoku som vykoktala, že nemáme úrazovú poistku, takže nepotrebujem žiadnu policajnú pomoc, na čo on odpovedal: "A naozaj vám nemôžem nijak pomôcť?" Ako Alenka v ríši divov som si povedala, že keď zázrak, tak riadny a povedala som mu o odtiahnutom aute. Policajt sa ospravedlňoval ako keby to auto odtiahol sám ("viete, niekedy si to tu turisti pletú s neplateným parkoviskom"), vypýtal si kľúče a papiere od auta a sadol na moped.
Na chirurgii okresnej nemocnice chorvátskeho pobrežia som sa mohla len ďalej čudovať (alebo prípadne porovnávať so slovenskými reáliami a červenať). Všetky izby s kúpelňami a televízormi, všetky postele polohovateľné, sedem sestier a asistentiek, celý personál pomerne plynule komunikujúci anglicky, informácie hneď alebo na krátke počkanie, opakované vyšetrenia ako neurológom, tak neurochirurgom, antiedémová liečba napriek negatívnemu výsledku CTčka či večera systémom "čo si dáš? mäso, lečo alebo sladké?" keď konečne po 12 hodinách prestal zvracať.
Ako šľahačka na tejto torte štátnych služieb na úrovni prevyšujúcej ktorúkoľvek "privátnu" nemocenskú starostlivosť, sa zjavil policajt s tým, že moje auto stojí tam, kde som ho mala odparkované pôvodne a mám tam známku, že som "pacijent" a môžem tam beztrestne parkovať.
Na druhý deň ráno mozogotrasený puberťák bol neurologom zhodnotený ako podstatne zlepšený a schopný prepustenia. Žiadne slovenské "tri dni, inak iba na reverz", takže som čakala, že sa táto idylka dokonale pokazí v pokladni nemocnice. Chyba. Neprivítala ma navrčaná úradníčka, ktorá by ma prehnala po celej nemocnici po potvrdenia od každého, čo pacienta videl. Uhladená slečna, navrhnúc mi konverzáciu v nemčine alebo angličtine to mala dávno spočítané a vysvetlila, že môžem platiť kunami, eurami či kartou, prípadne ak sa mi zdá suma privysoká, bude jednať s mojou komerčnou poisťovňou. Po zistení, že tento fakultatívny výlet stojí zhruba tri stovky (v eurách), vybrala som si platbu kartou. Milej slečne očividne padol kameň zo srdca, priznala sa, že s "tou mojou" poisťovňou nerada jedná, lebo "nerozumie ich angličtine" (veľmi jemné, ona hovorila perfektne) a so želaním príjemnejšieho zvyšku dovolenky som plne klimatizované priestory okresnej nemocnice v Zadare opustila.
Tak ja neviem...keď u nás niečo nefunguje - zdravotníctvo, polícia, stavba diaľníc, stále sa niekto vyhovára na 40 rokov "komunistov". Čiže aby to fungovalo - tak ako v Dalmácii, potrebovali by sme prehrať nejakú vojnu????
Alebo to bude tým, že oni si to nerozkradli?
