Stáli sme proti sebe. Medička a mladý lekár. Medzi nami ležal "on".
1120 gramov 26 centimetrov, srdcová chyba nezlučitelná so životom.
"Už.." povedal lekár.
"Je tu tak sám," napadlo ma.
Rodičia ho nechceli vidieť, aby si "nevytvorili zbytočné citové puto".
Psychológovia hovoria niekedy strašné veci.
"Vypíšeš prosím ťa ohliadací formulár?" poprosil ma lekár.
Ale áno...prvá kolonka...Meno...
Pozrela som na "neho". Plytúčko dýchal a viečka sa mu trochu hýbali.
"Veď on nemá meno..."
"Fakt," povedal lekár. "Zavolaj na Seelsorge, niekto ho príde pokrstiť."
Na príslušnom telefónnom čísle nikto nezdvíhal.
"Ok, tak my dvaja", povedal lekár. "Ako sa bude volať?"
"Čo tak Fabian?" navrhla som.
"Vezmi ho na ruky," povedal. "Neboj sa."
Položil mu ruku na čelo.
"Fabian, ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha svätého".
"Môžem si ho ešte chvíľu podržať?"
"Už sa nebojíš?"
"Nie..."
O pár minút som sa musela vrátiť k formuláru.
Meno: Fabian W...
Pastorka prišla asi o 20 minut...bola pri umierajúcom.
V otvorenom inkubátore spal svoj nekonečný sen Fabian - môj krstný syn.
