Stalo sa v čase, kedy sa ešte učiteľom a profesorom zvyklo hovoriť súdruh.
Kde bolo, tam bolo bola raz jedna trafená puberťáčka,
ktorá sa rozhodla, že sa nebude učiť jeden predmet, v ktorom naozaj nevynikala.
Nie je podstatné, o ktorý predmet šlo.
Celý druhý polrok tvrdohlavo odmietala odpovedať
a na polročnú písomku sa urobila chorá.
Profesor sa opakovane pýtal: "Zuza, nechceš si tie päťky opraviť?"
"Nie, nebudem odpovedať," blbla Zuza.
V ten pondelok prišlo na uzatváranie známok.
Profesor každému otvorene povedal ako vyzerá, žiadne tajomné skrývania notesu,
len Zuzu si nechal na koniec. Na štyri oči.
"Počúvaj Zuza. Ty predsa nie si hlúpa. Ty si len sprostá. Čo myslíš, že vytrucuješ?
Nechcem ťa nechať prepadnúť. A preto sa naučíš do piatku celé polročné učivo
a ja ťa vyskúšam. Ako odpovieš, takú známku budeš mať.
Čo nevidieť budeš maturovať, pôjdeš na vysokú školu a to sa budeš učiť iné hrubé knihy
....takže zapni."
To bolo všetko. Zuza sa učila naozaj deň - noc. Hlúpa fakt nebola, niečo sa naučila aj v trucovacom polroku a tak veru zodpovedala "chválitebne", čo sa objavilo aj na vysvedčení.
Prvý raz v živote dostala takú školu života.
Že veci sa neflinkajú a potápajúceho netlačíme do vody.
Že dobrý nadriadený verí podriadenému.
Že autorita nevzniká zastrašovaním.
A že dobro sa nepatrí odplácať zlým.
Zapamätala si to dodnes.
Dnes, na konci školského roka, smutná zo smutných očí vlastných detí nad "nič moc" vysvedčením, spomína s úctou.
Vďaka, všetci PÁNI učitelia, ktorí dokážete nielen učiť, ale aj vychovať, podržať a povzbudiť svojich žiačikov.
A keby aj moje deti mali na koho s úctou spomínať :(
