Ak človek číta pozorne Tolkienove knihy, nájde paralelu na všetko a konečne pochopí jednotlivé postavy.
"Necháme Stredozem jej osudu?" pýta sa Galadriel dramaticky Elronda vo filme.
Nuž...
Tolkienovskí elfovia sa pri záchrane Stredozeme tretieho veku fakt nepretrhli. Ani sa im nečudujem, v prvom a druhom veku bojovali, budovali, snažili sa - aby sa "na konci" stali elegantným atavizmom, akýmsi symbolom svojich bývalých schopností a kompetencií.
Najlepšie finančne vybavenému milovníkovi elfov (Jacksonovi) sa to tiež nepáčilo, tak im scenaristicky privyrobil aspoň "poslednú bitku" o Helm´s Deep, kde podľa knihy jediným elfom bol úplne symbolický Legolas.
Človek v živote prechádza všetkými fázami vývoja rodu elfov.
Začína pocitom, že mu patrí celý dostupný svet - prípadne mu naozaj patri, dokáže ho meniť podľa vlastných predstáv, potom aktívne bojuje proti niečomu a za niečo až do osobného sebaničenia, aby sa dopracoval k jedinej túžbe - od celého toho chaosu zdrhnúť niekam za more a nechať Stredozem, nech sa stará sama o seba - s plnym vedomím, že sa aj nejak postará.
Už dávnejšie sa nehádžem s posledným granátom pod tank. Je to rezignacia či skúsenosť? Je to v podstate jedno...Keď vám poviem, že k príslušnému problému zaujímam striktne elfský postoj, nehľadajte v tom nejakú tajomú mocnú mágiu. Ja proste konštatujem, že je zle, zaliezam a pri prvej príležitosti premyslene zmiznem.
Haló, spoluelfovia...Necháme Stredozem jej osudu?
Áno!
