Okolo nedeľného obeda

Pri likvidácii vecí, ktoré sa už na nič nedali použiť som objavila balíček "svätých" obrázkov. Také tie klasické deti na deravom mostíku so strážnym anjelom, svätého Antonka s ľaliou a Pannu Máriu v niekoľkých úpravách vždy rovnako mladú.
Ale medzi nimi nápadne vytŕčal obrázok slušne oblečeného chlapčeka ála Lord Fauntleroy (Dominik Savio a pod) pri modlení vyššie spomenutej modlitby.
Hm...
Obrázok mal tak od oka osemdesiat-devätdesiat rokov. Chlapček sám - sociologicky vzaté - nevyzeral podvýživený, čiže nedostatkom chleba trpiaci a ani text o tom nesvedčal, vzhľadom k záujmu o rozdávanie potravín potrebným.
Dlho som naň čučala a ešte dlhšie ma máta v mysli.
Dnes považujeme jedlo viacmenej za svojho nepriateľa. Je to niečo nezdravé, priam hriešne, priberá sa z toho a vôbec...
Pri varení nedeľného obeda myslím na to, aby bolo jedlo chutné, aby ho bolo dosť a viacmenej sa bavím vymýšľaním nových chutí a kombinácií. Pri bežnom varení sa dôrazne dívam do zrkadla a uberám kalórie a pridávam balastné látky. Pri varení pre spoločnosť sa snažím výjsť v ústrety jedálenským potrebám stravníkov...ale nikdy neuvažujem o tom, či budem mať dosť prostriedkov na to, aby sme sa najedli.
Chlieb náš každodenný daj nám dnes, modlila sa moja babka a keď jej padol na zem kus chleba, po zdvihnutí ho pobozkala so slovom "odpusť". Dnes navyhadzujeme celé kontajnery potravín, hlavne po sviatkoch, lebo nakupujeme ako keby mala vypuknúť zajtra vojna, prípadne "neber to, keď je to v akcii" zoberieme trojčlennej rodine päťkilový melón, ktorý samozrejme zhnije.
Poctivo dbáme na to, aby naše potraviny boli "bio" a "fair trade", vyraďujeme z jedálnička nezdravé veci, dávame si očistnú hladovku či dodržujeme redukčné, organizmusdetoxikujúce či ozdravné diety, skúšame stravu japonskú či indickú, vegánsku alebo paleolitickú...
ale nemáme prečo vyskúšať aké to je, keď nie je čo do hrnca hodiť...ako to dôverne poznali ľudia, ktorí ešte žijú - v časoch krízy či cez vojnu.
Naši rodičia už poznali len "nedostatkový" tovar a nemali dostatok mandarínok, jahôd či švajčiarskej čokolády, ale my už naozaj nevieme čo by sme do hrnca hodili, lebo máme
všetko.

Babkina suseda bola stará mizantropka. Stále prorokovala v duchu slepej veštice Vangy, čo bol asi jej vzor, že tento hriešny svet zle dopadne a ostane len toľko ľudstva, čo sa vôjde pod jednu stanovú plachtu a tí budu chleba z blata piecť a hladom zomierať. Keď sme sa jej pýtali prečo, vždy škaredo zazrela na naše mastné chleby s cibuľou a povedala, že keď sa tak plýtva, že si boží dar nevážime a detiská chlebík po zemi mrvia, že to inak dopadnúť nemôže.
Čo by asi hovorila teraz...

Varím nedeľný obed. Taký obyčajný. Možno niečo ostane na pondelok.
Každý súčasný "núdzny" by sa mi na niečo tak obyčajné vykašľal, určite by chcel niečo značkovejšie.
Ale ja vnímam ako šťastie, že mám to, čomu môžem povedať "vždy dosť".
A dávam si pozor, aby mi chlieb nepadal na zem. Predsalen ospravedlňovať sa potravine považujem za nevhodné do 21.storočia.

Odpusť.

P.s. chcela som k článku pridať obrázok potravinového lístka na chlieb z čias prvej svetovej, kde denný prídel bol 200 g, ale "An unexpected error occure, please try again!", čo ma pri desiatom opakovaní prestalo baviť.
Stačilo by vám denne 200 gramov chleba...bez všetkého?