Stalo sa vám, že vás neodbytne priťahoval niečí hrob? Akoby chcel vyrozprávať svoju históriu, svoju tragédiu práve vám. Mne áno a opakovane.
Nie a nie odolať prechodu príslušným kútom cintorína, pohľadu na úplne cudziu fotku, meno, vlastne nič nehovoriace dátumy pred mojim narodením. Možno nejakí znalci neznáma by mi to vedeli vysvetliť...
ja to pripisujem pre zatiaľ len vlastnej zvedavosti, obrazotvornosti a mladšiemu synovi.
Na Martinskom cintoríne vedľa plota hneď pri dome smútku sme objavili päť hrobov. Náhodou. V čase, keď moje veľké deti boli ešte malé a nemali sme veľmi komu zapaľovať sviečky na Dušičky, syn objavil päť hrobov štrnásť-pätnásťročných dievčat, pochovaných pred skoro 50 rokmi a s náramnou dôverou sa ma opýtal, či si nepamätám, čo sa vtedy stalo.
Zaujalo ma to, a keďže moja pamäť mi pred narodením neslúžila, pýtala som sa tých, čo v Bratislave v tom čase žili, či si nejaké nešťastie v tom čase nepamätajú, keďže je jasné, že päť štrnástok nezomrie v rozpätí dvoch dní prirodzenou smrťou. Nikto si nepamätal...mama, otec, dokonca ani babka, živá čierna kronika. Sadla som do knižnice v snahe získať noviny z príslušnej doby a niečo vyčítať. Nič. Nepomohol mi ani strýčko google, tragédia v Bratislave koncom roku 1965 akoby sa nestala. Zabudnutá tragédia?
Tento rok ma znova na Dušičky neodbytne priťahoval príslušný kút cintorína...v decembri to bude 49 rokov...a tentokrát nesklamal google.
Štrkovec, rok 1965
Nové sídlisko, pomaly prepájajúce mesto s Martinským cintorínom. Tisíce nových pridelených bytov,
nových pridelených susedov. Ľudia z celého Slovenska, vytúžené vlastné metre štvorcové, blato, rapľujúce dopravné spojenie.
Po týchto uliciach denne chodíme a ani nás nenapadá, že je to už 50 rokov, čo sa generácia vtedajších rodičov nasťahovala.
Nová škola .... Medzilaborecká (nie Nevädzová, tú otvorili až tri roky potom), fungujúca druhý rok, osmaci a deviataci zozbieraní z rôznych škôl, pomaly tvoriaci kolektív. Nová škola, bezmála s výhľadom na cintorín.
Vtedajšie pätnástky.
Vo svojej prvej detskej izbe mali asi gramofón a platne Golden Kids či dokonca Beatles, nosili kominárky a minisukne, farebné podkolienky a štrikované svetre. Už dávno natruc mame rozplietli vrkoče a tupírovali si vlasy vo večnej dievčenskej hre na dospelé. Deviatačky už mali vypísané prihlášky na stredné školy - SVŠ či priemyslovka? Chodili do kina "do mesta" a ešte stále prehrabávali rodičom skrine, aby zistili, čo dostanú na Vianoce.
Štrkovecká tragédia sa neodohrala v Bratislave, preto o nej mlčal Večerník a možno aj nebolo vhodné do budovania zakomponovať smrť piatich dievčat.
9.12.1965 sa päť žiačok základnej školy nevrátilo z exkurzie do trnavského cukrovaru, pretože ich na trnavskej stanici zachytil a zabil nákladný vlak. Podrobnejšie v tomto článku Trnavské korzo smrti , opraviť som si dovolila len meno základnej školy, z ktorej boli žiačky.
Pochovali ich vedľa seba na najbližšom cintoríne.
Stáli sme nad hrobmi. Dívali sme sa na seba a v očiach sme si čítali, toto sú moje spolužiačky, toto sú moje dcéry, moje sestry, ktoré ráno zakričali "Ahoooj" a už sa žiadny večer nevrátia.... to nešťastie nám akosi vliezlo pod kožu, ako keby sa nestalo dávno pred synovým a nedávno pred mojim narodením. Prvé nešťastie nového sídliska...na ktoré si nikto nevedel spomenúť.
.
Stromy na Ružinovskej, ktoré dievčatá nikdy nevideli, opadali x tý krát.
Teraz by už vodili na Medzilaboreckú svoje vnúčatá. Prečo tak chceli, aby sme sa dozvedeli ich príbeh a pripomenuli ho pol storočia po?
Každý hrob hovorí o smútku. Niektoré hovoria o nešťastí.
Týchto päť hrobov hovorí o tragédii.
Na pamiatku Evičkám, Janke, Martuške a Helenke. Sestrám, dcéram, spolužiačkám.
Ružinov 2014
