Veľké stretnutie mládeže kedysi dávno vo Viedni. Bolo mrazivá hmlistá zima a ja som sa cítila byť prijatá. Spanie v spacáku v školskej triede na zemi, osušený chlieb s margarínom a práškové kakao. Ešte roky "po" keď som stretla niekoho "s podobným tričkom" spomínal ten istý silný duch spolupatričnosti.
Žijeme natlačení na sebe. Malé priestory, tlačenica v doprave, parkovanie na pár centimetroch. Ale nežijeme spolu. Iba čo si navzájom zavadziame. Občas sa trochu popasieme na cudzom nešťastí, hlavne nás poteší, že my sa máme relatívne lepšie a? A nič.
Dokedy sme schopní vytvoriť spoločenstvo? Je to ohraničené vekom, záujmami, majetkom?
Už deti vytvárajú skôr skupinky proti iným deťom, aby ich vyradili, než zaraďujú druhých do svojej hry.
Prečo? Nebojujeme o svoj život, nebojujeme o prežitie a predsa adrenalín vylučujeme oveľa rýchlejšie ako naši predkovia, keď museli utekať pred šablozubým tigrom.
Dnes ma ráno v kostole vytrvalo uspávala kázeň. Dívala som sa na ľudí, čo v toto studené hmlisté ráno vstali skoro. Každý stál sám. Homogénna skupina ľudí, ktorá spoločne odriekala rovnaké slová, ale nehovorili ich spolu. Sadli si čo najďalej od seba a dali si pozor, aby sa nestretli ani pri východe.
Na druhej strane, každý mal okolo seba dostatok priestoru.
Bolo hmlisté mrazivé ráno a ja som bola sama.
