Keď budem kráčať dolinou plnou tmavých tieňov, nebudem sa báť...
Bojím sa.
Aká je veľká obradná sieň krematória, keď sú tam len štyria.
Aký je veľký katafalk, keď je na ňom najmenšia normovaná truhla, kytička a fotka A3.
Začalo sa to pred 19 týždňami na ultrazvuku.
"To dieťa nemá bránicu. Nevyvinú sa pľúca."
"Nezlučiteľné so životom?"
Najkratší rozsudok smrti. "Ano".
Pán je môj pastier, nič mi nechýba......
Chýba mi toho hodne.
"Dáš si to zobrať, urobíme ďalšie," bleskovo bol hotový priateľ.
"A načo? Aj tak zomrie."
"To nemyslíš vážne." Myslela.
Po pár dňoch zmizol.
Pánova pravica zasiahla....
Viacerých.
"Načo ti to je?" kričala na ňu jej matka.
"Chcem s ním ešte chvíľu byť."
"Ja sa z toho tvojho egoizmu zbláznim....vieš, aké ťažké je to pre NÁS???"
Nevedela a nechcela vedieť.
Ja nezomriem, budem žiť...
Nežil.
Telefonát: "Už sa narodil. Volá sa Danko. Mala som ho pri sebe tri hodiny.
Vybavíš ten pohreb?"
No jasné. Rakvička, perinka, plyšák, uspávanka, občiansky obrad 20 minút.
Dlhšie ako celý jeho život.
Ako pusto je v to mrazivé ráno pred krematóriom.
Mama, jej sestra, kamarátka, jej kamarát.
Gundže v krku, zašľapujeme cigarety a rozchádzame sa.
Asi to takto malo byť.
