Na pamiatku všetkých zrušených nickov, ktoré niečo znamenali.
Van Gulik v knihe Motív vŕbovej halúzky sa ústami sudcu Ti zamýšľal nad tým, prečo si dievča vybralo svoje falošné meno tak, že pripomínalo jej pravé meno. Nazval to zachovaním si časti vlastnej duše, ktorú meno charakterizuje.
V našej civilizácii mená neznamenajú veľa. Jozefov či Márií je toľko, že sa vďaka meninám opije pol národa. V dávnych dobách funkciu prezývky či nicku plnili priezviská - ale čo je charakteristické pre mňa, že nejaký môj predok bol kováč či malý?
Nutnosť vymyslieť si prezývku mali napríklad u skautov a "Libovolný Sysel" vošiel do dejín.
No a potreba maximálne originálneho mena vzniká v diskusiách.
Lenže nick nie je nesmrteľný a jedného dňa je proste po ňom. Starí kozáci si ho modifikujú minimálne - v snahe zachovať čo najviac jeho duše. A tak máme záznamníkov x tej generácie, či slovanských bohov s bodkou či podtržníkom.
Prečo sa však toho mena držíme? Že by naozaj časť našej reálnej duše? My sa vrátime...ako McArthur.
Ako by som sa chcela "ešte" volať, keď mi už elisabeth má dôstojný pomník?
Podľa piesne: Agnes
Podľa mesta: Vienna
Podľa mytológie: Veles
Podľa filmu: Pearce
Podľa kvetu: Pivónia
Podľa zvieraťa: Vipera
Podľa vína: Merlot
Nemecky: Walpurga
Anglicky: Hope
Francuzsky: Geneviéve
Farebne: Black
Hudobne: Wals
Politicky: Déçu
So zachovaním maxima duše: Elizabeth Swan, Sissi, Betty
a ešte by sa ich našlo...
V každom nicku je časť nositeľovho ja.
Namariae Mellon.
Šťastnú reinkarnáciu v novom mene, podobnom tomu predchádzajúcemu.
