Bol rok 1984.
V časopise Friendship/L´amitie sme na angličtine čítali o zvyku navzájom si posielať - hoci i žartom - zamilované lístočky. Samozrejme sme sa toho chytili.
Super zvyk, nie?
Sláva, napíšem ich desať a jeden bude "pravý". A ten pravý to pochopí a po prečítaní príde a zovrie ma v náručí.........anooooooo
Celý večer som vypisovala anonymné lístočky.
Dala som si najviac práce samozrejme s tým pravým.
Druhý deň na angličtine sme lístočky vložili do "poštárskej tašky" a nevedeli sa dočkať.
"Pravý" sa samozrejme nechytil. Svoje krásne hnedé oči upieral stále na dávno inde zadanú triednu sexbombu.
S napätím sme počítali, ktorá dostala koľko vyznaní a v akej kvalite /hlavne angličtiny :D/
a každá pátrala po presne určenom písme....
Poobede sme doma otvárali s obrovským napätím poštovú schránku a tie šťastné, čo tam našli pohľadnicu s ružou či mačiatkami, boli v škole kráľovné....
/ano, tú "nevieš, kto som, ale milujem ťa", čo si mi napísal z číreho kamarátstva, aby som aj ja nejakú mala, a všetci mi ju závideli - mám dodnes odloženú/
A v marci sme mali v triede pár nových párikov, čo vydržali minimálne do mája.....
Jo, bejvávalo......
