Na tomto svete som osemnásty rok. Desiateho sme so svojim dvojčaťom, sestrou a rodičmi oslavovali náš prechod do dospelosti. Každé dieťa si túto chvíľu predstavuje a sníva o veciach, ktorými svoju plnoletosť osláviť. Niektorí si kúpia alkohol, iní prvý raz sami sadnú za volant. V snahe vytvoriť rodinnú tradíciu sme sa rozhodli darovať krv. Na svoje narodeniny dať niekomu pol litra niečoho, čo mu môže zachrániť život a čoho je obrovská spotreba. Na detskej onkológii bola núdza o skupinu B+, ktorej obaja máme dosť.
Ospravedlnili sme sa teda v piatok v škole, v sobotu sme oslavovali s príbuznými a v nedeľu sme veľa pili, aby sme mali dobrú hustotu. V pondelok skoro ráno vypĺňame dotazníky v čakárni s občerstvením zadarmo a ideme si nechať odobrať skúmavku na otestovanie, ”Ochutnávku”. Sedím v kresle a snažím sa nemyslieť na fakt, že sa ihiel bojím. Nebolo to tak vždy, v detstve som bol priam zvedavý na odberoch krvi a očkovaniach, no počas liečby detskej mononukleózy som dostal nepríjemnú belonefóbiu. Strach mi naháňa práve moment penetrácie a preto odvraciam zrak a v duchu rozmýšľam na čo majú v hematologickom laboratóriu optické testy. Nahlas si čítam jeden riadok. O, N, T, Au. Kým sa môj brat prestane smiať, sestrička odloží moju vzorku a zalepí ranu na pravačke(väčšinou berú zo žily na ľavačke, ale tú som si nechal na transfúziu).
Vzorky prešli strojom a my čakáme na druhú fázu. Brata volajú k doktorke a ja sa neviem dočkať a myslím si, že najťažšia časť je za nami. Brat odchádza z dverí nadpísaných: “Kontrola darcov” a doktorka ma volá dovnútra. Usádza ma na stoličku a začína mi klásť otázky. Špecifikuje otázky z dotazníka a padne zmienka o mononukleóze, belonefóbii aj alergii. Ja odpovedám stručne a mierne koktavo. Vtedy sa ma spýta na moju včerajšiu stravu. Poviem jej, že som len pil vodu. Ďalšia otázka je, či som sa sem prišiel uliať zo školy, čo ako študent nemôžem potvrdiť, ani vyvrátiť. Jej výraz je natešený. Hovorí, že jej to jej šiesty zmysel hovoril. Zrejme ten, ktorý vymenila za zmysel pre humor. Nasleduje otázka, či som včera oslavoval. Opravím ju na správny dátum. Pokračuje, že či som pil. Otázka sa mi zdala mierne irrelevantná, lebo to minimum sobotňajšieho alkoholu sme obaja z obehu dávno dostali. Potom sa ma pýta, či som na tej oslave fajčil marihuanu. Túto som naozaj nečakal, keďže môj sveter s nápisom Canabis Fanclub ostal doma. Vtedy prišli na rad obvinenia. Príchod na kliniku pod vplyvom alkoholu, drog, s nečistým úmyslom a krvou. Bránim sa, že v krvi nemám nič také a že nech podporí svoje hrozby a nech mi dá skúmavku na testy moču, ja sa ich nebojím. Ona mi však podáva preškrtnutý spis a posiela ma k vrátnici so slovami. ”Prišli ste mi sem opitý a unavený. Vy by ste mi počas odberu skolabovali a to si nevezmem na zodpovednosť!”
Odchádzam z miestnosti a nechávam brata napospas šiestemu zmyslu pani doktorky a smerujem k vrátnici. V duchu sa utešujem, že sem prídem zajtra a darujem v lepšom stave. Len počkám, kým vyhodia brata a budeme na ceste domov mysliac si že to bola strata času. O chvíľu vychádza brat z dverí a mieri kam? Na odber?? Môj brat, ktorý jedol a pil to čo ja, bol tam kde ja, a zaspal neskôr, ako ja a navyše má hustejšiu krv, ako ja bol pustený doktorkou “Šiestym zmyslom”??! Tak to teda nie!!! Prosím od sestričiek môj spis naspäť. Ony od samej ochoty berú papiere priamo k doktorke a prosia o chvíľočku trpezlivosti. Chvíľa sa pretiahne na hodinu a môj brat, ktorý si nahradil pintu krvi čírym rozčúlením, pobehuje po klinike.
Čakáme a čakáme a čakáreň pustne. Tu pustí doktorka ďalšieho pacienta, tu sa ukáže zástupca primára, aby zachránil pár ľudí pred pani doktorkou “Šiestym zmyslom”, či ponúkol dôležité informácie novodarcom a udržoval tam aspoň trochu poriadku. Sedíme na sedadlách a popod to, čo za päť rokov možno budú fúzy, si hundreme.
Keď konečne ostáva v čakárni viac personálu, ako darcov, prihovorí sa nám zástupca primárky a vezme ma pred malú komisiu,skladajúcu sa z doktorky Nezmyselnej, pána zástupcu primárky a jednej do počtu; zatiaľ čo brat išiel informovať mamu o zdržaní. Po minúte, strávenej citovaním Doktorkiných nezmyslov a Doktorkiným popieraním, sa zástupca zdvihne, vezme nás hlbšie do oddelenia, mňa posadí na stoličku na chodbe a zatvorí sa v miestnosti s mojím starším príbuzným. Ach tá dospelosť. Vyčkávam na chodbe s dvomi údržbármi robiacimi svoju prácu, keď odrazu sa dvere rozletia a zástupca držiac v ruke telefón, hľadá súkromie a oslovuje adresáta pani doktorka. Kavaléria sa dovalila a spôsobila, že som po troch hodinách na rade. A to nie je všetko. Keď sa totiž z osemnásťročného niktoša vykľuje syn kolegyne, nositeľky diamantovej Janského plakety a známej nadriadeného; tak sa okamžite mení prístup. Už nie som najtučnejší, najopálenejší a najslušnejšie oblečený feťák, ktorý si tu chce robiť testy na venerické choroby, ale milý mladý muž, dobrodinec a potenciálne pravidelný novodarca, ktorému bolo ukrivdené. Napriek tomu sa odber neudeje, lebo by som sa bál. Zástupca mi s gratuláciou dáva radu ešte rok počkať. Ha! V decembri sa koná študentská kvapka krvi. S niektorými z vás sa tam možno uvidím.
Toľko čerstvo osemnásťročný prvodarca, ktorý chcel robiť dobré skutky a odišiel urazený a ponížený.
Mne je trikrát smutno...
Ako matke altruistu, ktorý naozaj nevyzerá ako feťák, neslope, nefajčí ani len cigarety, nemá piercing ani tetovanie, oblieka sa konzervatívne a má len tú smolu, že keď je nervózny, koktá, je smutno, že ocenenie toho, že sa na osemnástku neožral ako carský oficier, ale chcel robiť dobré skutky, bolo vyššie opísané.
Ako lekárke, ktorá denne podáva xx krvných prípravkov a vie, koľko darcov potrebujeme a ako ich ľahko odradiť a znechutiť, že takto sa "motivujú" prvodarcovia.
A v poslednom, ale hlavnom, ako darkyni, ktorá sa vždy na transfúzku tešila, že som doporučila svojmu potomkovi svoju obľúbenú krčmu...a takto mu tam napľuli do piva.
Snáď sa na robenie dobrých skutkov naozaj nevykašle....
