"Áno, sme bohatí. Sme zdraví, máme prácu, nemáme dlhy, môžme si dovoliť všetko, čo potrebujeme."
Pravdu povediac, čakala som ufňukanú žiadosť o nejakú značkovú handru alebo hračku.
Bolo to však niečo úplne iné. Dieťa sa zúfalo rozplakalo. "Tak je to teda pravda. Tak to sa už Mirko so mnou niiiikdy kamarátiť nebude.......povedal mi, že sa so mnou nebude hrať, lebo my sme bohatí. Ja som mu hovorila, že nie sme, ale keď si to priznalaaaaaaaaaa..."
V šoku som fixírovala dieťa plávajúce v slzách a začala som to naše bohatstvo relativizovať.
"Ale až tak strašne bohatí nie sme...nemáme ani Mercedesa, ani vlastný dom, ani sme neboli nikdy pri mori.." v duchu som sa roflila a na druhej strane mi behal mráz po chrbte.
Spomenula som si na deti, ktoré už v škôle šikanovali spolužiaci pre "oblečenie z kontajnera" a "dovolenku u babky v maštali" - ako to, že tomu môjmu sa stal presný opak?
Zachránila ma Snehulienka na DVDčku, po nej sa dieťa ukľudnilo a zdalo sa, že na celú epizódu zabudlo.
Nie však ja. Ostriežím zrakom som si ďalšie dni Mirka obzerala.
Niky na nohách očividne neboli z Miletičky, podobné tričko som nedávno kúpila dvojčatám v HMku a celkovo nepôsobil dojmom tak sociálne odkázaného, aby musel Betke závidieť bohatstvo do tej miery, že sa s ňou nebude kamarátiť. Ošacovala som aj mamičku, rozhodne to, čo mala na sebe a so sebou nevyzeralo zo second handu. Mirko, očividne na Betku ešte stále naštvaný nastúpil s mamou do SUVky Nissanu a auto zamierilo na juh...
Tak neviem, mám sa pokúšať to Mirkovi vysvetliť?
Lebo Betka mi už veru neverí, čo sme, či chudobní alebo bohatí...
No, svoje problémy by som chcela mať...
