Pred:
"Deti," volala teta so slzami, "poďte sa rozlúčiť, mamička vám umiera."
Bežali sme do veľkej izby. Mamička ležala na posteli, vedľa v kolíske naša mŕtva malá sestrička, pri narodení ktorej sa to všetko stalo. Urobila mi krížik na čelo: "Buď dobrý Beat, v nebi sa zídeme."
Teraz:
"Babka už dlho nevydrží, dáme ju do nemocnice, skús vybaviť nejakú protekciu."
"Ten na osmičke to má pomaly za sebou, dáme ho na samotku?"
Pred:
Každý večer sme sa chodili modliť do "umrtnej" izby. Mamička a Margitka ležali spolu v truhle v najkrajších šatách a mne sa zdalo, že sa na nás usmievajú. Malý braček si myslel, že to tak bude vždy. Ale jedno ráno truhlu zatvorili a my sme ich už nikdy potom nevideli.
Teraz:
"No, už je. Spíšte osobné veci, nie že bude niečo chýbať, lebo nám budú príbuzní nadávať, napíšeme papiere a za dve hodiny nezabudnite volať havranov. Nech tam dlho neleží, tú postel potrebujeme."
Pred: S mamičkou sa rozlúčila aj celá dedina. Bol som hrdý, že si ju všetci vážili.
Teraz: Havrani v kožených rukaviciach vložili telo do čierneho igelitového sáčku a pripútali na nosidlá. "Ktorá služba bude vybavovať pohreb? Neviete? No poraďte príbuzným niečo lacnejšie, mestská je strašne drahá."
"Vy ste manželka? Sústrasť. Chcete ho ešte vidieť? Nie? Tak tu je zoznam osobných vecí, tu podpíšte a skontrolujte si, či je to všetko. S týmito papiermi sa hláste na patológii v pavilóne F."
Smrť a umieranie je súčasťou života, prírodné zákony neprečúram.
Ale nemáme v tom trochu priveľa hygieny?
Čaká nás to každého...nielen toho starého pána.
