Bola to úplne mladučká lekárka. S mokrým diplomom, málo skúsenosťami a obrovským entuziazmom.
Bol to pacient s mimoriadne raritnou diagnózou a veľmi zlou prognózou. Prvý krát v živote sa jej podaril brilantný diagnostický a liečebný postup. Starší kolegovia uznanlivo pokyvovali hlavami. Na to sa nezabúda.
Keď pacient odchádzal vyliečený domov, vyhľadali ju jeho príbuzní. Ostýchala sa. Tešilo ju, že jej niekto poďakuje, v duchu si pripravovala odpoveď.
"Ja vám chcem len toľko povedať," začala nevrlo príbuzná, " že vy doktori nič neviete. Jeho zachránil boh. Keby sme neboli dali 5000 farárovi, aby sa zaňho modlil, tak ho tu aj zabijete. Len boh pomohol, bol to jeho zázrak " dorazila to.
Na to nebola pripravená. So stiahnutým hrdlom odovzdala prepúšťaciu správu, recepty na lieky, pridala pár slov o ďalšom postupe......a za zavretými dverami sa rozplakala. Bola veriaca, nechápala, nerozumela. Nechela pokorne prijať skúšku tohto druhu. Veď ona urobila ten "zázrak" - prvý krát v živote...
Ani mne to nešlo s pokorou. Napadli ma slová Bertolda Brechta - aktívneho ateistu - o ľuďoch, ktorí za upečený chlieb ďakujú bohu a nie pekárovi.......a nevedela som, ako ju utešiť. Bolo nám trpko.
Nuž čo.....možno jej zajtra niekto povie "ďakujem", hoci to bude niečo bežné.
Veď má význam závidieť Bohu?
