V Bille sedia dve otrávené pokladníčky. Ani sa nesnažia maskovať svoju nafučanosť.
Rozprávajú sa tak, že to počuť po celom obchode a konverzáciu nezmenia, ani keď mi jedna blokuje prášok do umývačky a druhá babke tri citróny.
"Čo sem furt tí ľudia lezú," komentuje našu existenciu.
"My sme tu ako otroci, musíme makať, keď sa oni flákajú," pridáva sa druhá.
"A ešte za taký mizerný plat," prvá po mne nenávistne hodí môj nákup, ako keby som ja za to mohla.
"Ja by som tiež chcela byť so svojou rodinou", použije druhá obľúbený slogan príslušnej politickej strany a vydá babke drobné tak šikovne, že spadnú na zem.
"A čo by si robila, keby sme mali dnes zavreté?" pýta sa prvá.
A druhá, tá čo túži po svojej rodine, odpovedá: "Šli by sme na výpredaj do IKEI!!!!"
Teória relativity v praxi: predavačka v Bille nechce byť vo voľný deň obťažovaná zákazníkmi, aby mohla ísť na nákup do IKEI...
Keby som toto rozprávala niekomu mimo Slovenska, tak mi to neuverí...
