Volali mu zo škôlky. Syn má vysokú teplotu, vyrazil hneď preňho.
Bleskovo zaparkoval, dieťa už mal nachystané. Ponáhľal sa, aby stihol lekárku.
Zbadal, že má zablokované auto.
Veľký neodtlačitelný tereňák, ešte aj so zatiahnutou ručnou.
Spoznal ho. Patril mamičke koktavého Miška, čo chodil do škôlky so synom.
Vbehol späť do škôlky. "Nech sa ide Miškova mama preparkovať."
Učiteľka sa naňho čudne pozerala: "Ale Miško dnes vôbec nie je v škôlke!"
Vybehol von. V okolí neboli žiadne obchody ani úrady. Zdesene rozmýšľal,
či šla niekam na návštevu, keď si všimol kaderníctvo.
Miškova mama sedela v kresle a veselo štebotala s kaderníčkou:
"Miško je dnes doma s opatrovateľkou, musím si urobiť aj niečo pre seba."
Spomenul si na teplotujúce decko, čo čaká v aute a začal o niečo hlasnejšie, než pôvodne chcel:
"To ako parkujete???? Zablokovali ste mi auto. Poďte sa okamžite preparkovať."
Škaredo naň zazrela: "Ja môžem parkovať kde ja chcem, ja mám postihnuté dieťa, mám na to nárok!
A teraz von nepôjdem, prší, nechcem prechladnúť. A mali by ste sa hanbiť, ako sa správate k matke chorého dieťaťa!!!"
Dodnes sa odmieta hanbiť. Ani za to, čo povedal potom.
