Boli prekrásne prázdniny v strede osemdesiatych rokov. Bola som už pristará na pioniersky tábor a primladá pre čunder...tak som sa rozhodla si zarobiť. Nad Hlavnou stanicou bol vinohrad. Strihanie, snímanie, okopávanie, práca tak akurát pre nie celkom plnoletých brigádnikov. Romantika za zelenými listami so zvukom vlakov, ktoré šli niekam inam...a hodinová mzda 8 korún, na konci pracovného týždňa to bolo tak na lístky na Zlaté a zmrzlinu. V živote som sa tak neulievala...spoločne s pracovníkmi vinohradu. Nuž takto ten komunizmus nevybudujeme....
Iné prázdniny koncom osemdesiatych. Vinohradnícke mestečko na juhu, vinica strácajúca sa za obzorom a predák s nenapodobiteľným maďarským prízvukom: "Ak toto hrozno bude o týždeň v sudoch, takú výplatu ste ešte nemali...." Z toho týždňa si pamätám len cvakot nožníc, dupot gumákov v prachu, hrmot kýblov a obedy v tieni traktorovej vlečky. Za ten týždeň som zarobila toľko ako moja mama vtedy za mesiac.
Tak som už ako teenager objavila, že keď dvaja robia to isté, výsledok závisí od podmienok.
Aj pracovných.
Akosi sa mi sem tlačí ten osvietenecký český citát:
Pracuj každý na roli národa dědičné....
cesty mužou být rozličné, jen vuli mějme stejnou....
Máme?
