Alsasská jar začína. Roztopený sneh zdvihol riečku skoro na železničný násyp, to, čo som považovala za suché listy, sú jahňady a snežienky sa striedajú s kaškami.
V mojom veku napísal Karel Kryl najkrajšie vlastenecké básne.
A ja?
Kde a čo je to tá vlasť?
"Krajina, kde som sa narodil"... hm, no neexistuje.
"Krajina, kde žijem" ... a kde to je? Postavím sa v Petržalke na hranicu - a tu vľavo to je "vlasť" a "vpravo" cudzina? Alebo opačne? A čím sa líšia?
"Krajina, kde sa hovorí materinskou rečou?" Prečo potom lepšie rozumiem "čo" mi chcú povedať ľudia, ktorí hovoria inak? Prečo sa cítim cudzejšia vo Vranove ako vo Viedni?
"Krajina..." a prečo práve tieto hory sú "moje" a tie vedľa cudzie? Prečo tá rieka je ešte na kilometri 60 cudzia a na kilometri 71 "moja"?
Že by to nebolo ohraničené nejakými umelo vytvorenými čiarami na mape?
"Ľudia, s ktorými si rozumiem" .... od Sydney do Toronta.
"Rodina"... z Beogradu do Paríža
"Slováci" ... a kto to presne je?
"Občianstvo" ... ktoré?
"Miesto, kde žijem" tých už bolo ...
Táži se, zda ta vlast je vskutku mojí vlastí, to Kryl ešte odpoveď poznal.
Ale kde ju teda mám ja?
Nuž asi nikde konkrétne. "Vlasť" si človek nosí hlboko v sebe, je ľahko presunuteľná z Bazileja do Besanconu, či z Ríma do provincie.
Ibi bene, ubi patria.
Dopísané na letisku vo Schwechate.
Usmejem sa na šoféra autobusu: "Dobrý večer, to ste milý, že nás tu nenecháte mrznúť."
Udivene mi vráti úsmev: "Vy ste museli byť dlho preč..."
Nie. Ja som sa ešte nevrátila. Alebo neodišla?
