Stalo sa na záver dlhej únavnej cesty 1000 km cez pol Európy.
Nebolo už ďaleko k hraniciam. Cesta sa krútila ako splašený had a z autorádia znela rozprávka na dobrú noc. Króner rozprával niečo o vrabcovi Ferdinandovi. Rýchlo sa stmievalo a v dohľade žiarili svetlá Bratislavy.
Zrazu bola predomnou hranica, tak ako xkrát a predsa...
Rozprávka z osemdesiatych rokov, za tým reportáž ako premiér fáral do bane, aby sa stretol s baníkmi, zrazu boli pravé osemdesiate, nesedela som za volantom, ale na zadnom sedadle....a dostala absurdný pocit, že dnes neprejdeme podaním IDčiek.
Že colník s hraničiarom nebudú sedieť v búde.... uvidím dvojitý ostnatý pás......a vlastne vôbec neprejdeme, ostaneme na tejto strane a budeme sa dlho bezmocne dívať na osvetlený hrad...
Cesta sa ešte raz prudko stočila, rovný úsek vyústil do prázdnej rakúskej colnice, ja som ešte chvíľku vytriasala z hlavy túto odpornú absurdnú myšlienku...a za chvíľu sme boli doma.
Bolo to únavou či rozprávkou?
