Jeden chudobný žid mal malý dom. Tlačili sa tam on, žena, svokra, päť detí a stále nadávali, že im je tesno. Zašiel žid za rabínom a žiadal radu. Rabín rozhodol, aby si na mesiac nasťahoval do domu ešte kozu. Žid nechápal, bolo im ešte tesnejšie, ledva sa natlačili. Po mesiaci rabín dovolil kozu z domu dať preč. A žid pochopil, že majú vlastne strašne veľa miesta.
Začiatkom jesene som mala pocit, že nemám vôbec žiadny čas. Práca, domácnosť, škola, škôlka, vlastné vzdelávanie, krúžky, filmovanie, no prosto nikde nikde už ani škárka voľného času. Sedela som v spoločnosti horezmienej cikády a frflala, že neeeestiham.
A zrazu som mala doma kozu - maľovanie. A nie hocijaké - ale škrabanie, dezinfikovanie, penetrovanie.....slová, ktorým som predtým nevedela ani priradiť význam. K tomu vyhodenie zhnitej skrine, veď keď nie teraz, tak kedy, veci vo vreciach, krabiciach a neuveriteľný chaos k tomu všetkému, čo som robila predtým.
Toto nie je koza, toto je stádo kôz v našom byte už aj tak plnom detí, potkanov, kníh a šiat, ktoré sa samovolne premiestňujú z miesta na miesto a sú vždy na presne najnepravdepodobnejšom mieste.
Zoznámila som sa s batériou remeselníkov, vyplienila bankové konto a koza nie a nie z bytu von...
Ach ako mi len bolo dobre, keď som si nostalgicky upíjala červeného vína, pozerala ako žltnú listy a drobne prší a čakala, kedy príde jesenná depka. Teraz ma nemá šancu dobehnúť ako kmitám s handrou, mopom, krabicami, vrecami a fíha, všetko to nejak stíham v tom neexistujúcom voľnom čase.
Rabín, tvoja rada bola zázračná. Čo len budem robiť s tou kopou voľna, až už bude zas všetko na mieste?
