Vonku síce pršalo, ale vnútri bolo príjemne, voňala levanduľová sviečka a v rúre bol koláč a mňa napadla úplne iná postava, ktorú spájam s dažďom a hmlou.
Blúdim spoločne s hobbitmi po Mohylových pahorkoch. Hmla, samota, strach. Prízraky minulosti, ktoré ožívajú a siahajú po nás svojimi kostnatými rukami. Vražedné zlomyselné stromy. Desivá budúcnosť, v skutočnosti ešte horšia ako tá najhoršia predstava. Beznádej. A k tomu strašná zodpovednosť.
Kamaráti miznú jeden po druhom a netuším ako im pomôcť. Koniec ešte pred riadnym začiatkom?
Mať koho zavolať v tejto situácii.
"Hej, Tom Bombadil, pri vode, lese a hore, pri tŕstí a vŕbach, pri ohni, slnku, mesiaci počúvaj a počuj nás..."
A zrazu si v dome pri rieke, kde kvapky hrajú melódiu, praská oheň v krbe, v pohároch pivo a na chlebe med, kde panujú piesne a dávne príbehy a každý problém - okrem úpravy počasia, lebo to neovláda nikto, kto chodí po dvoch nohách - je za tebou.
Tom Bombadil, najstarší otec otcov, ten, kto ťa zachráni, keď ti je najťažšie, ten, kto ovláda svojim slovom tvoj strach, zabezpečí jedlo i nápoj, teplo i pohodu. To je tá pravá postavička, ktorú chce človek v duchu stretnúť šedivý jesenný deň.
Zmoknuté decká vtrhli do dverí: "Júúú, čo dnes oslavujeme?" komentovali koláč.
Nuž nič. Len som stretla Toma Bombadila.
Stretnite ho aj vy. Pre ten dobrý pocit.
P.s. Ortodoxní milovníci českého prekladu, nekameňovať, prekladala som vzývanie starého Toma sama.
