Každý má svoje nočné desy, sny, ktoré v noci budia a človek je rád, že práve teraz sa prebudil.
Keď blúdievam vo sne cintorínom, pomáham obliekať neznámeho mŕtveho, padám s otrhnutým výťahom či havarovaným lietadlom, je prebudenie presne to, čo vždy dúfam nejakým superegom, že bude čím skôr.
Nemá každý tak poetické nočné mory ako bola tolkienovská vlna a útes...
Slabosť, tápanie, postupná neschopnosť pohnúť sa. Kaluž krvi, ktorú cítim ako odteká.
Žiadny tunel, žiadne svetlo. Úraz? Choroba? Nemý výkrik, zorné pole zúžené nehybnosťou.
Bez šance sa z toho dostať vlastnými silami. Fyzická odovzdanosť.
Pád do víriacej tmy. Nikto na dosah, nikto na dohľad, nikto na dosluch. Totálne zlyhanie.
Vo chvíli straty nádeje ma zachráni.
Asi by sa čudoval, v akej roli vystupuje v mojom zlom sne, ale vždy nakoniec ma vráti naspäť.
A mne sa nechce zobudiť, z jedinej z mojich nočných mor, ktorá končí dobre. Chcem mu poďakovať, chcem mu povedať, že som rada, že mi pomohol, že som rada, že je, ale práve vtedy sa vždy zobudím...
Výklad? ..že by som aj ja chcela byť niekedy tá, ktorá je zachraňovaná, nielen zachraňovať?
Žeby to najhoršie, čo sa mi môže stať, je to, že sa spolieham len sama na seba?
Neviem, ale skúsim sa ho spýtať, až ma nabudúce zachráni...
Pointa? Raz nepríde NIKTO. A nezobudím sa.
