Nová knižnica je výzva na upratanie kníh.
V prípade, že výška je 3,7 m a šírka "na jednu knihu", je triedenie jasné. To najnečitateľnejšie čo najvyššie, kam sa dá naozaj vyliezť len po rebríku. Vtedy treba každú knihu zobrať do ruky, pozrieť sa, čo je zač a "katalogizovať" - od prudko čitateľná po celkom nečitateľná - až "vyhodiť", lenže to sa u knihomoľa mojej kasty nestane skoro žiadnej knihe. A keďže som mala už takých predkov, ulovím v knižnici životopis Stalina i dievčenské romány od Čárskej, Pozvanie k zenovej meditácii i autobiografiu Pauly Wild. Veď oni sa v tej výške nepobijú.
Deti sú v tomto prípade platnými pomocníkmi. Chyba je len, že sa občas začítajú a dávajú otázky. Viac či menej hlúpe samozrejme, ale je na zamyslenie, keď sa prehŕňajú v starých učebniciach a rozmýšľajú nad tým ako mysleli ich rovesníci kedysi. Alebo ako mali myslieť? Prečítajte si na Sieťovke v článku o Knihách zo zadných radov a možno budete poznať odpovede na otázky, ktoré sme nenašli my štyria v ten daždivý deň.
