Teraz keď relaxujem v stíchnutom byte vedľa spiaceho dieťaťa, niekto odchádza. Odchádza bez návratu. Eufemicky hovorievame do večnosti, do spomienok.....prosto niekto umiera.
Vytisli sme smrť z našich myšlienok, z našich rozhovorov, spomedzi seba. A tým sme vytisli aj umierajúcich.
Akoby dezercia z tohoto sveta....sme rozpačití, zarazení a trošku egoisticky šťastní, že to nie JA...
Nie, nie ty, niekto iný...
Po zistení smrtelnej diagnozy sa mu hodila okolo krku: "Čo len budem robiť, keď ty zomrieš....."
Čo ja budem robiť, keď zomrieš ty......podvedomá výčitka - opúšťaš ma, si mi v podstate neverný,
čo JA...
Nariekala nad zomierajúcim: "Čo si mi to urobil......." On?
Niekto odchádza do neznáma. Väčšinou nedobrovolne.
Jeden posmeľovaný večnosťou, iný stresovaný ničotou, jeden má na zhodnotenie pár sekúnd, iný celé mesiace. Ale každý z nich je sám.
Lebo my ostávame.....a s výčitkou hoci nemou hovoríme "nechoď"....
Spln pozerá do okna. Rovnako ľahostajne, či je nás tu o jedného viac, či menej....
či odchádzaš, či ostávaš.
Díva sa na spiace dieťa a na umierajúceho.
Aspoň on nevyčíta...
A ja sa dusím pokorou a pred jeho tvárou sľubujem,
že nikdy nepridám odchádzajúcemu na tú cestu
k jeho bremenu aj svoju bolesť.
