Akokoľvek z Viedne do Bratislavy, vždy okolo. AutomSüd-Ost, vlakom cez Südbahnhof či lietadlom na Schwechat. Medenkovákopula Halle 1, tehlový plot, či blikajúce svetielka a rovné chodníčkyzhora. Zentralfriedhof halb so groß wie Zürich, aber doppelt so lustig.
71kou cez Semmering k 3.bráne, kúpim si gaštany, sviečku mám už vo vrecku a ide sa spomínať.
Tak ako môj kamarát nad hrobom Vladimíra Vysockého na Vagankovskom cintorine , postávampri falickom náhrobku a nedokážem si myslieť nič podstatné.
Hans Hölzel ikona našej puberty. "Nemoderne" uhladený Amadeusosemdesiatych. Mrazenie v horúčave, tancujúci Riman, všetko chápajúcikomisár, ktorý nezabráni miznutiu mladých dievčat, chýrna rakúska pohostinnosť, únik z temnoty, rabatz....a nakoniec zázračný chemický vzorec, ktorý mení koks späť na uhlie...
Gaštany sú dojedené. Na hrobe rebela celkom "bürgerlich" horí obyčajná sviečka.
Tak nech žije aspoň ten Zentralfriedhof.
Stimmung má naozaj dobrý, lebo my ešte žijeme, na rozdiel od našich idolov.
Dann, servus Hansi , na tomto cintoríne či na nejakom inom.
