Na Záhradníckej neďaleko vtedajšieho centra to naozaj voňalo.
Kávou
Pražiareň na Kupeckého, káva Július Meinl, pripomienka časov minulých, keď na Obchodnej ponúkal kávu pravý černoško a záruka časov budúcich, veď v Rakúsku potravinársky gigant kúpil postsocialistickú pražiareň a vôňa bola stále rovnaká. Po rokoch Meinlovi dedičia rozfrckali firmu a černoško je už vintage a na mieste pražiarne stojí činžák so štýlovým názvom a dvoma zrnkami kávy.
Sladom
Pivovar Stein.
Dotieravá a nevysmrkateľná vôňa, ktorú sme v gymnaziálnych časoch na Metodke nazývali smradom, ale na pivo sme chodili a ani nás nenapadlo, že raz u Pribilinca budú čapovať niečo iné. Že zmizne nielen značka, ale aj budova rozváňajúca utorky a piatky do širokého okolia. Vôňa zmizla, aj pivovar, bude ďalší činžák s názvom, ktorý o generáciu nikto nepochopí.
Čokoládou
Historicky to býval Stollwerck a hnusne lepkavým karamelkám sa hovorilo štolverky, to si matne pamätajú ešte moji dospelí synovia. Potom to bolo Figaro a voňalo až hlava bolela, človek si mal chuť k tej vôni zahryznúť chleba a nepotreboval ani Nutelu. Ešte aj ako Nestlé, vyrábajúce pravú Milku "z alpského mlieka" dráždievalo moje deti, že potrebujú čokoládu hneeeeeď. Chodievam tadiaľ do práce. Budova stojí, na nej akýs nápis, ale myslím, že ďalší činžák je v dohľade.
Smradom
H2S smrdí jak pes, sme si pamätali všetci podľa sírovodíku obostierajúceho starú Dimitrovku. Traduje sa, že vždy, keď sme sa vracali z takého toho ozdravného výletu mimo mesto, ako malé decko som zareagovala, "už sme doma", keď som zacítilia povedomý smrad. V časoch inverzie opanoval trištvrte mesta a pôsobil už tak domácky - ako keď na sedliackom dvore smrdel hnoj. Ani Dimitrovka neprežila nové časy. Chvíľu sa volala Apollo a potom už len skládka toxického odpadu vedľa čínskej štvrti.
Iným smradom
Železnica
Malá stanica oproti Ondrejskému cintorínu. Zahrala si svoju rolu v povesti o upírovi z hostinca U Cesnaka i v Povstaleckej histórii s krásne mladým Dočolomanským v roli Husáka. Na trati vedúcej na Starý most bola. Záhradnícka rozdelená "pred" a "za" glajzami - to za nimi už bol II.obvod, ako keby človek prešiel cez hranicu. Vlaky prudko brzdili, dalo sa vyskočiť na bremzerskú búdku a odviezť až do Petržalky, tých tupších občas vybuchnátovali hraničiari v Kopčanoch. Olej, pražce a dízlové spaliny. Kryje ich budova VUBky a druhý prúd obchvatu na Karadžičovej.
Časy a vône sa menia. Snáď aspoň agáty a lipy nám ostanú.
Lebo veď svetská sláva vyvanie ako mestský smrad či vôňa.
