Rieka tečie ako kedysi.
Hrádza, kde dvojčatá skúšali svoje prvé inlajny.
Výrazne oranžové rukávniky a jedno "tviní" pre dvoch.
Bazový čaj a kvitnúca baza.
Mäknem ako asfalt v polovici augusta.
Železničná stanica s najchrumkavejšími bagetkami a chladeným Bacardi cola.
Námestie pred radnicou, bicykle pripunuté o zábradlie, Vivaldi a jahdodové daiquirí.
Malý byt a dva bicykle s detskými sedačkami.
Nekonečné soboty a nedele. Park s detským ihriskom a pivárňou. Dobre viditelný kolotoč.
Míňam domy, nezmenené desaťročia. Rovnako zvonia električky, rovnako duní nadzemka.
Aj zmrzlina chutí rovnako "tutti gelati". Vráť sa domov, volajú tiene.
Nedá sa vrátiť. Sadám do auta a odchádzam. Kedysi z nedomova nedomov.
Dnes z domova domov. Ďakujem, duchovia včerajška.
Časy sa menia a my s nimi. Našťastie.
Len rieka tečie a orgován vonia ako kedysi a bude aj potom, keď už aj my budeme len tieňmi miesta spomienok a po tej istej dlažbe pôjde s rovnakým horkosladkým pocitom niekto úplne iný.
Trochu jarnej melanchólie nikoho nezabije.
Veď sa do nej nesnažím vstúpiť druhý krát. To mám už za sebou.
