
Ráno, kým vyberám auto z garáže, pravidelne sa mi stratí Betka.
Predtým som vždy zatrúbila, ona sa vylúpla odniekiaľ z tmy a nastúpila.
Začala som pátrať, kam mizne.
A našla som ju na strome.
Raz na borovici, odkiaľ v lete strieľala z luku, potom na platane zbierať "zlaté" listy, dnes na lipe.
Keď som sa spýtala, čo tam robí, povedala, že teraz už v škôlke nemôže liezť na orgovány a keď je s babkou, tá ju na strom nepustí a jej tie stromy chýbajú.
Že každé ráno vylezie na iný, aby im ani jej nebolo smutno.
Že jej strom rozpráva.
Keď som sa spýtala, čo hovorí, ponúkla mi miesto na konári vedľa seba a "nech počúvam".
Samozrejme, že som na strom nevyliezla. Bolo predsa ráno a ja som sa musela ponáhľať do práce. Poobede som naň tiež nevyliezla, to som musela nakúpit, navariť a učiť sa s bratmi. A večer som tiež nestrávila v spoločnosti stromu, ale žehliacej dosky.
Ráno bola Betka zas na borovici a ja som si spomenula na čerešňu a slivku v záhrade mojej babky, na ktorých som strávila celé dni a zrazu sa mi vybavilo, že aj mne kedysi stromy rozprávali rôzne príbehy a ja som im rozumela...
Predstava bežnej populácie o lesných elfoch ma vždy vytočí.
Bytosti, ktoré rozumejú stromom, ukážu sa len vybraným a čerpajú svoju magickú silu zo slnka, dostali prapodivné ušaté tvary. Dosť im ublížil Sapkowski, ale samozrejme, že smrteľnú ranu im zasadil Jackson, Lee a ich dizajnéri.
Ja mám doma naozajstných lesných elfov.
Dnes sme miesto varenia sedeli na platane a mlčali.
A všetci štyria sme si dokonale rozumeli.
Že by mi niečo bolo ostalo?