Stalo sa v časoch už dávnejšie minulých, keď sa v škole hovorilo jedno a doma druhé, noviny sa čítali od zadnej strany a prvé diely Dallasu šli na ORF.
Súdružka učiteľka bola zástankyňa tvrdej línie. Slávili sme VOSR, rozprávali si rozprávky o malom Leninovi, hrávali sa na sovietskych osloboditeľov a všetci boli mladými ochrancami hranice.
Doma sme pozerali Am Dam Des, chodili do nedelnej školy na náboženstvo a na súkromné hodiny nemčiny, zdravili "čoooookolom" a v nedeľu doobeda mašírovali do kostola.
V škole bol nepredstaviteľný iný pozdrav ako "Práci česť" - dokonca v tomto nelogickom slovoslede a povedať súdružke učiteľke pani, bolo koledovaním si o "poškole". My tretiaci sme s tým nemali v podstate žiadny problém, prepínali sme automaticky.......až na...
Peťo bol v tom čase miništrantom. Dostalo sa mu cti, otravovať koncom omše ľudí meštekom na tyči, zvaným "zvonček" na vyberanie milodarov. Vždy keď niečo dostal, mal povedať "Pán Boh zaplať". Všetko šlo ako malo, až kým v jednej lavici neobjavil známu tvár. Keďže ju poznal, bolo mu jasné, že tentokrát musí poďakovať inak. Vzorne vycvičený sa po pioniersky vyrovnal a kostolom zahlaholilo zvučné:
"ČESŤ PRÁCI, SÚDRUŽKA UČITEĽKA!"
