Situácia, keď sa ľudia zatlačia do sedadla a čakajú na koniec otrasov. A oni skončia. Lietadlo vyletí z búrky a bezpečne pristane na letisku.
Ešte stále prší. Pod dáždnikom sa skrýva babička. Opiera sa o paličku a pomaličky prechádza po chodníku. Jej tvár zdobia vrásky. Jej duša skrýva príbeh, ktorému rozumie iba ona sama. Usmeje sa na chlapca, ktorý skáče po kalužiach vedľa nej. Je mladý, plný života. Ešte len vystúpil na javisko. Nastúpia spolu do autobusu a ten ich bezpečne dopraví tam, kam si zaželali.
Neprší. Zem začína schnúť. Ľudia vychádzajú von. Každý z nich sa tvári inak, myslí inak, cíti inak. Každý z nich si píše svoj vlastný príbeh.
Mladé kučeravé dievča chytá za ruku svojho chlapca. On sa usmeje a vedie ju po ulici. Sú šťastní a zaľúbení. Nič im nechýba, vyzerajú bezstarostne.
Staršia pani kráča so psom na vôdzke a niečo mu horlivo vysvetľuje. Mračí sa, no po chvíli ho vezme na ruky a pritúli ho k sebe. Pes jej začne olizovať ruky a spokojne sa nechá niesť. Krásny pár.
Otec vedie svoje deti do auta. Kričí, hnevá sa. Deti nastúpia a on treskne s dverami. Naštartuje auto a odídu z parkoviska. Niekto má zlý deň.
V skutočnosti to však vôbec nie je tak, ako si myslím. To, čo vidím svojimi očami ostatní vidia inak. To, čo ja odsúdim sa iným môže páčiť...
Všetci vidíme iba ľudské schránky a súdime ich bez toho, aby sme vedeli, čo skrývajú. Nikto z nás netuší, aký príbeh prežívajú ľudia, ktorých denne stretáme. Naša povrchnosť nás zaslepila a nedovoľuje nám vidieť do vnútra človeka.
Žijeme ako v lietadle, ktoré vletelo do búrky. Na chvíľku nás prepadne panika, potom sa však pripútame a čakáme. A tak čakáme celý život. Čakáme na priateľstvá, lásky, kým skončí pracovný týždeň. Po hádke počkáme, kým sa nám ospravedlnia, počkáme, kým nám poďakujú. Zabúdame, že my sme tí, ktorí v rukách držia pero a píšu si svoj scenár. Nemáme nič, lebo nemáme sny. Vzdávame sa. Prehrávame. Nevieme spomaliť, nevieme žiť. Nevieme precítiť momenty, ktoré sú drahocennejšie ako všetko bohatstvo sveta. Nevieme súcitiť, bojíme sa plakať, hanbíme sa smiať.
A na konci zistíme, že sme prišli o šancu zažiť neprekonateľnú jazdu. Ľutujeme veci, ktoré sa už stali a nestíhame žiť pre okamihy, ktoré sa dejú práve teraz. Žijeme tak rýchlo, že nešetríme čas. Míňame ho na nezmyselné, nehodnotné veci. A jedného dňa iba zavrieme oči . Náš príbeh skončí. Chyby nebude možné napraviť. Naše lietadlo spadne do priepasti.
V živote sú situácie, keď nie je možné pripútať sa a čakať, kým nebezpečenstvo prejde. Prídu nečakane, zastihnú nás nepripravených, spôsobia nám bolesť, ktorá sa zakotví hlboko v srdci a už nikdy nás neopustí. Je iba na nás, ako sa s nimi vysporiadame, či im dovolíme, aby nás zmenili. Je iba na nás, aký náš príbeh bude, kto v ňom vystúpi a aký bude mať koniec . Je to naša voľba, naši ľudia, naše svedomie. Každý máme svoje lietadlo, ktoré riadime sami. No nemali by sme zabúdať, že sme zodpovedný za posádku a že máme v rukách neprekonateľnú moc.
