Zamýšľali ste sa nad tým, čím všetkým si prešli počas života? Koľko krát kvôli nám trpeli? V noci nespali, pretože sme odišli z domu? Koľko krát sme za ňou prišli a poďakovali? Len tak, bez toho, aby sme za to niečo pýtali? Koľko krát sme ich našli plakať, pretože už inak nevládali ďalej? Koľkí z nás si skutočne uvedomujú, že mamy sú to najcennejšie, čo nám život dal?
Nezáleží na tom, či je jeseň alebo jar. Nezáleží na tom, či som práve namaľovaná alebo odmaľovaná, či mám tepláky alebo sukňu. Nezáleží na tom, či pochválim jej fantastické jedlo alebo si všimnem, že bola u kaderníčky. Jediné, čo ju zaujíma je moje šťastie. Nikdy nie je sebecká, nemyslí iba na seba. Keď skoro ráno odchádza do práce, ešte spím. Otvorí mi dvere na izbe a pohladí ma. Poobede ma víta s úsmevom na tvári, aj keď viem, že ju trápi množstvo vecí. Nikdy nepovie, že sa niečo nedá. Neodbije ma, ak potrebujem objatie. Nezruší hovor iba preto, lebo ju nahnevám. V noci čaká, kým prídem domov, len aby mi mohla povedať, že si mám vziať psa do izby. Naháňa ma k raňajkám, a prelieva čaj zo šálky do šálky, aby vychladol a stihla som ho vypiť. S radosťou mi pripomenie, že nestihnem autobus a že si nemôžem požičať jej kabát. Jej vôňa zdobí náš domov a robí ho domovom. Jej úsmev je liečivejší, ako ktorékoľvek antibiotikum sveta. Jej krik je účinnejší ako poplašné zariadenie. Navždy ostane najdôležitejšiu osobou.
Možno sa Vám zdá, že Vaše mamy nie sú také, ako by ste si želali. Možno Vám nedovolia pozerať televíziu do noci alebo Vám nekúpia najnovší model mobilného telefónu. I keď s nimi občas nie je reč a máte pocit, že ste sa stratili v ich dlhom monológu o tom, aký neporiadok máte zasa v izbe a že kým si neopravíte známky, nikam nepôjdete, stále sú to mamy.
Sú historickými osobnosťami, ktoré, odkedy si ľudstvo pamätá, zastávali najdôležitejšiu úlohu v životoch nás všetkých. Existuje množstvo kníh, stovky piesní, ktoré vyjadrujú lásku k nim. Existujú básne, príbehy, obrázky, filmy, v ktorých vystupujú ako nežné, milé, pokorné a milujúce ženy. Ženy, ktoré prešli mnohým, od hladovania, nevôle osudu až po smrť manželov. Ženy, ktoré za každej okolnosti museli ostať silné a starať sa o svoje poklady- deti. Cez deň pracovali na poli, večer varili večeru pre svoje deti z dvoch zemiakov. Počas vojny pracovali v továrňach, aby večer mohli priniesť domov aspoň teplý chlieb. Neskôr opäť museli zastávať prácu mužov, ktorí boli na vojne, pretože ich doma čakali hladné krky. Odtŕhali si od úst, len aby nasýtili svoje deti. A tak, ako to bolo kedysi, je to aj dnes. A tak to bude navždy.
Mama nie je iba slovo. Je to titul a je to česť. Je to najdôležitejšie poslanie.
