
Ale dosť bolo o tom, čo to je… ale ako to celé prebiehalo?!
Dlho som premýšlala či na túto akciu ísť, no nakoniec som si povedala, že prečo si neurobiť menší výlet do severných Čiech, občas si zabehať s Crashíkom (BOC) parkúry od zahraničných rozhodcov, na ktoré niesme v našej (rozumej Slovensko) ani v našej (rozumej Česko) zvyknutí, odniesť si nové skúsenosti a popozerať krásy kraja, v ktorom som ešte nebola…
Na EO som bola s Crashíkom, s ktorým som pretekala, s dedom, ktorý mi robil vodiča, podporu a doprovod po všetky dni.
V piatok sme vstávali o 2-hodine rannej a vyrážali z domu okolo 3-hodiny ráno. Nahodili sme vražedné tempo po dialnici a fičali sme si to zavčas ráno směr Brno-Praha-Liberec. Keď sme sa blížili k Prahe, cesty začali byť rekonštruované, začalo pršať, ale čo bolo vtipno-tragické, že sme išli z totálneho tepla do totálnej zimy. Aspoň ráno sa nám tak zdálo. Celá cesta bola veľkou srandou, ktorú sme s dedom úspešne zvládli, po menšej zachádzke na Jičín, namiesto n Liberec sme sa nakoniec dostali do miesta konania (to by sme neboli my, blúdime všade :o))
Keď sme sa dostali do Liberca, začali sme hľadať časť mesta Nové Pavlovice, kde sme mali ubytovanie. Keďže sme prišli skorej, než bolo potreba, najskorej sme sa ubytovali. Mapa v notebooku stávkovala, ukazovala len vačšie časti mesta, ale neukazovala ulice, takže sme išli bezcielne do ciela… Keď sme naraz vošli do Pavlovic, zbadala som uvidela ulicu Letnú, prudko ulica skončila, tak že sa niekde otočíme, no kde sa vzal, tu sa vzal autocamp. Išli sme sa spýtať, či sme v tom správnom autocampe, dostali sme kľúče od izby a išli sa ubytovať. Izbička bola malá, útulná, príjemná. Po vybalení vecí, menšom spamatovaní sa z cesty sme vyrazili do Arény, kde sa celé EO konalo. Došli sme, našla som slovenských reprezentantov, pridala sa k nim a išli sme spoločne pozrieť tréningový plac. Chvíľu prednami trénovali Rusi, takže som mala možnosť v tréningu pozrieť Svetlanu Tumanovou – niekoľkonásobnú majstriňu sveta v agility.
Keď sme sa dostali na radu, odbehla som celkovo štyri sekvencie, kde sme vyskúšali všetky prekážky, s Crashíkom som bol spokojná. Po tréninku sme sa vydali opať do campu, potom opať do Arény na veterinárnu kontrolu, opať do campu a večer na slávnostné zahájenie. Piatočný deň pre nás po slávnostnom zahájení neskončil, s dedom sme si zašli do campingovej reštaurácie, kde sme si dali zaslúžené pivko po náročnom dni.
V sobotu sme sa prebudili do chladného a upršaného rána, čo pre mňa znamenalo hrozu a des, pretože viem, že Crashík naozaj nemá rád klzký povrch, pretože bojuje sám zo sebou, no najviac z odrazom do skoku, v ktorom si je neistý. Prvý sme behali jumping jednotlivcov, ktorý sa behal na miernom blate, obrovských kalužiach, ale aj tak sme to ustáli a ani jeden z nás sme si neublížili. Odpoludňajší agility open sa niesol v znamení bahenných kúpeľov. Behanie na cca 20 cm blate sme prežili tiež, na všetkých týmoch bolo vidieť, že bojujú psovodi aj psíkovia a že majú naozaj problém. Víťazmi sa stali zaslúžene týmy, ktoré si to vybojovali. Večerné finálé small a medium som nepozrela, pretože som rada, keď sme odbehli, pozrela som ešte ostatných reprezentatov Slovenska a Česka a išli sme do campu sa zohriať v teplej sprche, po ktorej sme následne vyrazili hľadať najbližší obchod, kde som si kúpila teplú mikinu. Večer sme opať zavítali na pivko v campe, ktoré nám naozaj veľmi chutilo. :o)
V nedeľu už sa nám s dedom s postele veľmi nechcelo, Crashík tiež nešaškoval okolo, ale odpočíval, na všetkých toho bolo už moc. Ráno sme pobalili věci, odišli do arény. Dedo mi nechal k dispozícii auto, za ktoré som bola veľmi vďačná, pretože som sa mohla v medzičase ísť zohriať a Crashíka som mala tiež neustále v teple a v kľude, takže mohol naplno relaxovať. Studený vietor bol naozaj k nevydržaniu, zima tiež, aj keď som mala na sebe štyri vrstvy oblečenia, zima mi bola veliká.
Nedeľa sa niesla v znamení družstiev behov. Agility open sa mi veľmi páčil, bol to nádherný parkúr, Crashík konečne mohol behat v pohode a nemusela som sa báť že sa niečo stane, prestali totiž vytrvalé dažde. Odpoludňajší jumping od českej rozhodčí bol veľmi pekný, mal hlavu i patu. Crashík bežal po oba dni krásne, až na drobné výpadky či už jeho, alebo moje špatné vedenie, som bola s výkonmi spokojná. Víťazstvom pre mňa bolo, že sa Crashíkovi v týchto podmienkách nič nestalo a že si neublížil – úrazov na EO bolo viac než dosť.
Po odbehaní mojich behov som pozrela konečne z pozície diváka české, slovenské, finské družstvá small, tiež slovinské družstvo large, ktorí behali opravdu exkluzívne – prevažná časť družstva boli muži :o). Po odbehaní družstiev malo následovať finále jednotlivcov large, na ktoré som už nezostala, pretože celý tento víkend bol náročný viac než dosť, únava sa pomaly dostavovala a predstava teplej postele bola lákavejšia.
A čo na záver?!
Som naozaj rada, že som sa mohla tejto medzinárodnej súťaže zúčastniť, vyskúšať si štart na veľkej akcii, či sa len pozrieť jako taká akcia prebieha. Z mojho pohľadu to nieje nič jednoduché, či už pre závodníkov, organizátorov alebo vedúcich každej reprezentácie jednotlivých štátov.
Po troch dňoch v Liberci si hovorím, že sa do tohoto kraja Českej republiky určite ešte niekedy vrátim, či už len na „dovolenku“, alebo na nejakú viacdennú akciu, ale nabudúce prosím, už bez toho studeného dažďa, abych si mohla tento kraj vychutnať aj inak, než len z okienka od auta.
Všetkým slovákom a čechom, ostatným závodníkom a víťazom z iných štátov gratulujem k úspechom, aj keď třeba len k tomu, že ste všetci, či už psík, alebo psovod dobehli na tom povrchu do cieľa bez úrazu, aj keď tých pádov v sobotu naozraj nebolo najmenej.
Agility is fun!! :o)
Autor videa: Michal Vokrouhlík (CZ)