Kedysi som hovorila, ako niekto môže prepadnúť naplno svojmu hobby. A teraz, už viem, že je možné naozaj čokoľvek. Keď som bola mladšia a nemala som ani len predstavu, že raz zo mňa vyrastie takový „poťap“, ktorý venuje všetok voľný čas len svojim zvieratkám, musela som chodiť von upravená, namalovaná, pomaly ani odpadkový kôš som nevyniesla bez toho, aby som mala vlasy „len“ v gumičke, nedajbože, aby som vyšla pred dom neupravená. Ešte keď som začínala iba s Charliekom (maltézáčik), tak som chodievala na cvičisko tiež pomaly ako na diskotéku. Veď čo keby išiel náhodou okolo nejaký mužík, ktorý by sa ma ľakol, no neprežila by som. :o) Časom to prešlo. Tréningy začínali o 15h, ja som prišla domov zo školy o 14 a nebol čas, na to niečo ešte sa skrášliť a zo sebou niečo zrobiť a tak som bola rada, keď som sa prezliekla do teplákov a išla som. Po tréningoch mal dedo nápady, ako nemáme doma chlieb, musíme ísť do obchodu. No z auta som nevystúpila, pretože, čo keby ma niekto známy videl, že som v domácom oblečení a ešte naviac špinavú?! Boli to pekné časy, keď som mala sladkých sedemnásť...
Krásne spomienky mám na obdobie keď som začínala. Teraz je to všetko úplne inak. Na tréning totálne neupravená, vlasy „len“ v gumičke a vôbec mi to neprekáža, že idem vo vyťahaných teplákoch a tričku. Viete čo je najväčší paradox?! Po tréningu, keď je blato, mám ťapky odtlačené úplne všade, celá som špinavá a keď dedu napadne myšlienka, že by sme mali ísť do obchodu, vôbec neriešim to, že idem od psov, že som od hlavy až k pätám od blata, všade mám tlapky a vyzerám, ako keby som sa pred obchodom vyváľala v kaluži.. (Tí, ktorí nevedia, že idem z cvičiska, si to musia myslieť). V naprostom kľude vojdem do obchodu, nakúpim a nemám komplexy z toho, že na mňa ľudia pozerajú. Dedo niekedy sranduje: „Pane Bože ako to vyzeráš, veď ja sa musím za teba hanbiť. Vôbec sa ku mne nehlás, ja ťa nepoznám..:o)“, ale už to beriem ako samozrejmosť. Teraz, keď idem zo školy, je to jediný čas, kedy idem „upravená“, že mi zostanú na tvári pozostatky niečoho, čo som zo sebou urobila ráno. :o)
A ako to vyzerá, keď sú intenzívne celodenné tréningy a pochytí náhodou partiu mladých dievčat v obedňajšej prestávke hlad?! Vlasy len v gumičke, ani jedna neupravená, vyťahané tričká, mikiny, tepláky... a obuv?! Keďže beháme na tráve a môže sa nám pri rôznych otočkách a rôznom vedení psíka pošmyknúť noha, povinnou obuvou sú kopačky.. Komu by sa chcelo prezúvať, keď ideme „len“ do obchodu. :o) A tak ideme po obchode, ako vandráčky, ktoré vydávajú klopavý zvuk, ale nie z lodičiek, ale s kopačiek.
