Keď som bola malá, boli časy, kedy som prosila rodičov o to, aby mi kúpili šteniatko. Vždy mi odvetili, že sa nebudem o psíka starať a že zostane starostlivosť na nich, tiež boli vety ako „..Za dobré známky dostaneš psa!“... V neskoršom veku, mi povolili môjho prvého psa – maltézáčik. Vraj je to skladné, hodné, určite poslušné. S údajne malého, 26 cm maltézáčika s váhou max. 4-5 kg, vyrástol maltézák o výške 32 cm a váhe 7 kg. :o) Je pravda, že jeho maminka bola tiež väčšia.. a nie o trošku, ale o veľa. To si ešte hovorím, že Charlie je malý.
No a keďže to bol môj prvý pes, všetko mu bolo odpúšťané, všetko sa tolerovalo, naučil sa spávať v posteli, no proste základné chyby majiteľa psa. Lenže aby nezostalo len pri tom, že sme mali konečne doma nejakého psa. Chcela som sa s tým prvým vyvoleným psom venovať rôznym športom, chcela som ho naučiť výchove a poslušnosti a tak som narazila na kynologický klub v Hodoníne (CZ). Keď som si pozrela ich stránky, vôbec to nebolo cvičisko, kde cvičili nemeckých ovčiakov a iných veľkých psov. Bolo to cvičisko, kde boli rôzne psie plemená, ktoré behali cez rôzne prekážky. Videla som to prvý krát, ale veľmi sa mi to zapáčilo. Do klubu som sa prihlásila a začali sme pravidelne chodiť na tréningy. Bavilo ma to veľmi, pokročili sme tak ďaleko, lenže prišla jeseň, obdobie kedy fenky hárajú a ja som u Charlieka poznala, čo je to byť v puberte a mať v hlave len fenky! Mohla som sa stavať na hlavu, mohla som mu dávať akékoľvek odmeny a dobroty, nepomáhalo. Prišla zima a snažili sme sa túto Charlieho vlastnosť odbúrať a znovu ho rozbehať. Rozbehal sa, no nemohla som povedať, že by som bola natoľko zaujímavá ako fenečky opäť na jaro. A tak prišlo veľké rozhodnutie v živote Charliekovom, kedy sa z Charlieho stala Charlienka. Vykastrovali sme ho. Verte alebo nie, tento krok urobil rapídnu zmenu v našej spoločnej tímovej práci. Charlie chcel, prácu a behanie vyžadoval, behal rýchlejšie a radostnejšie. Vyrazili sme na naše prvé závody, kde sme splnili prvú skúšku na výbornú. Bola som šťastná - prešťastná, domov som si priviezla prvú medailu a nadšenie, že sa určite musíme zúčastniť aj ďalších závodov..
Agility ako šport nadobudol v mojom živote veľkú „závislosť“. Keď som bola chorá, vždy som sa musela čo najrýchlejšie vyliečiť, aby som mohla ísť trénovať. Bola to ako droga.
V zime 2007 sa narodili kamarátke zo cvičiska, ktorá vlastnila tri fenky border kólií šteniatka. Na šteniatka som sa bola pozrieť a neustále tam zostával „Bezdomoveček“, ako mu hovorila. Bol to posledný psík, ktorý si nemohol nájsť nových majiteľov. A tak som prehovorila maminu, či by nemohlo byť nové šteniatko dočasne u nej, mamina povolila a ja som si šteniatko asi za 14 dní na to priviezla domov. Šteniatku som sa začala venovať, keď mal všetky povinné očkovania za sebou a mohol navštíviť cvičisko. Venovala som sa mu tak, že som chodila aj mimo tréningové dni, trénovala si sama, pomaly ale isto nové a nové veci. Chcela som mať u druhého psa všetko 100%. To čo som u Charlieka zanedbala, pretože to bol prvý pes, chcela som u druhého mať všetko. A podarilo sa. Crashík je najšikovnejšie zvieratko, ktoré agility miluje, pre obyčajnú loptičku urobí prvé posledné...
A na záver? Milujem moje dva psíky, milujem agility, je to jediný šport, ktorému sa venujem a vďaka ktorému som zaktivizovala svoj „lenivý život“. A viete čo sa o nás „agiliťákoch“ hovorí? „Agiliťáci sú blázni, ale vôbec im to neprekáža!!“ :o)
V článkoch, ktoré budem písať, by som vás chcela oboznámiť s tréningovými metódami, ako sme pokračovali v jednotlivom učení prekážok, o čom agility vôbec je, od samého začiatku až po koniec..
