Kočíkovali sme s mužom dcérku v areáli bratislavského hradu. Prechádzali sme okolo pána s mohutným vlčiakom – bez vodítka, bez náhubku (pes, nie pán). Oproti sa blížila pani s čímsi ako dobermanom, ktorého priamo pred nami odopla z remeňa. Oba psy sa na seba vrhli priamo pri kočíku so spiacim dieťaťom. Na naše protesty reagovala majiteľka tak arogantne, až nám to vyrazilo dych.
Smutné je, že na svojich „kočíkových“ prechádzkach zažívam množstvo podobných prípadov. Odkedy mám dieťa, pripadám si viac ohrozená a voči takýmto psíčkarom fakticky bezmocná. Pes priemerného vzrastu strčí poľahky hlavu do kočíka, tak ako to minule urobil jeden boxer (vraj šteňa). Nebolo mi všetko jedno. A to už vôbec nevravím o psích výkaloch, ktoré ich majitelia po sebe absolútne nezbierajú (česť výnimkám).
Kebyže mám napomenúť každého, pripadám si ako hlásna trúba.
Vidím to tak, že zmeniť sa musí akési spoločenské povedomie – kým bude pre verejnosť normálne vídať psíčkarov, ktorí neupratujú po svojich psoch, ktorí ich majú voľne pustených alebo bez náhubku, budú to títo ľudia robiť aj naďalej bez akéhokoľvek stiesneného pocitu.
Chcela by som poprosiť aj Vás, ktorí si prečítate tento blog (býva Vás okolo 300, to je už celkom dosť), skúste aspoň niekedy takéhoto nezodpovedného človeka slušne upozorniť. Ak by to počúval častejšie, možno svoje správanie trocha skoriguje.
Na záver pridávam zopár psíčkarských bonmotov:
„Ale veď on tomu dieťaťu nič neurobí.“
„Sú to naše psy, tak sa do nás nestarajte.“
„Keď sa niečo stane, som ochotná to nahradiť.“
„Veď to je ešte šteňa.“
„Starajte sa o vaše decko a nie o môjho psa!“
