Pre zachovanie objektivity podotýkam, že o celej veci som informovaná len z večerných správ. Videla som pred sebou skupinku rozhorčených ľudí, ktorí protestovali, aby na ich ulici vznikol detský domov rodinného typu.
Používali rozličné argumenty, ktoré mi pripadali dosť hlúpe. Chápem, že sa možno boja o svoje vnúčatá, ktoré budú vyrastať v blízkosti detí z detského domova. (I keď takýto dom je skôr komunitou skutočne blízkou rodine. Do ich susedstva predsa nepríde žiadna pochybná zberba.)
Ale nerozumiem, čo je to v ľuďoch, že vedľa seba, na svojej ulici a vo svojom meste nechcú mať ústavy, detské domovy, hospice...
Moji dvaja známi – manželia – odišli s dcérkou do Piešťan jeden takýto detský domov budovať. Aspoň vzdialene tuším, koľko energie ich stojí vybojovať každodenné bitky o financie, vedenie domácnosti a tiež byť popri tom dobrým rodičom svojim zverencom. Zo všetkého najmenej by potrebovali ťahanice s miestnymi ľuďmi a hádzanie polien pod nohy. Pritom nikto z nás nevie, ako s ním osud naloží a či sa napríklad v prípade hospicu nestane sám niekedy v budúcnosti jeho nádejným klientom.
