„Ať žije vzájemná jednota Čech ů a Slovák ů !“
Troška sa ma začína zmocňovať nostalgia.
Dospievala som v období Mečiarovej hrôzovlády a často som okolo seba počúvala nenávistné výroky o Čechoch a Moravanoch, ale nikdy som ich nezdieľala, veď mám odtiaľ rodinu a vlastne aj ja som Slovenka len spolovice. V Strážnici a na Velehrade som prežila najkrajšie chvíle svojho detstva.
Keď sa v deväťdesiatych rokoch začali šíriť reči o rozdelení republiky, pamätám sa, ako sme sa tomu všetci - aj dospeláci - smiali. „Babi, budeme k tebe chodiť na pas, hahaha!“
Pamätám si aj Silvester, keď vznikla Slovenská republika. Zmeravení sme stáli pri televízore a údery do zostávajúcej polnoci mi zaznievali rovno do srdca. Ten pocit akejsi nevýslovnej straty mám dodnes.
Napriek dobrým vzťahom, aké teraz panujú medzi českou a slovenskou kultúrnou obcou sa domnievam, že naše kultúry sa čoraz viac vzďaľujú a to je veľká škoda. Naše deti už asi veľmi nebudú poznať Nĕmcovej rozprávky, Jiráskove povesti, básne Jiřího Wolkra. Pomaly prestanú rozumieť češtine. A tie české zas naopak. Ozaj, viete ešte čo je inkoust, velbloud, židle? Pamätáte na „Možná přijde i kouzelník“?
Zajtra teda idem prvýkrát ukázať dcérku našej moravskej rodine. Ako bude rásť, chcela by som jej sprostredkovať všetko to pekné, čo som v tejto krajine a z tejto krajiny prijala.
