Môj prázdny zásobník kritiky a námietok sa mohol začať napĺňať. Ako som už spomenula, pred začiatkom som si nestihla zistiť ani názov predstavenia, takže som tam sedela očakávajúc kultúrny nudu, či večierok pre intelektuálov, alebo naopak objavenie zabudnutých hodnôt umenia.
Nie som ja žiadny optimista a tak po prvých minútach som sa cítila mierne zmätená. Iba spievajú! A po taliansky? Ani somár sa v tom nevyzná. Mysliac si, že mi bude trvať celý večer kým pochopím len hrubý zámer hlavných predstaviteľov som sa zúfale pomrvila na mieste.
No prvý dojem opadol. Odabella, Foresto, dve spriaznené duše oddelené od seba veľkou vzdialenosťou, ale spojené ešte väčšou láskou podávali veľmi kvalitné spevácke výkony. Odabella, ako jediná žena, odhliadnuc od zboru žien, pre mňa osobne doslova prekričala svojich spoluhráčov. Predstavila sa v role ženy bojovníčky, ktorá je prinútená dať prednosť pomste pred láskou, taktiež vykonanej z lásky. Balansovaním na hrote, krivením obrazu seba samej v očiach tých, ktorý ju milujú sa dopracuje až k svojmu cieľu. To všetko potvrdzuje odhodlanie a bojovnosť, ktorých je táto ženská hrdinka nositeľkou. A všetko je to pritom zastrešené pod jednoduchým pravidlom lásky, vernosťou, v tomto prípade pomstou z lásky k blížnemu. Zatiaľ čo mužov vykresľujú v tom ich svojskom štýle, ako „slepých“ a „hluchých“ otrokov lásky, ktorý uveria hocičomu, alebo uveria tomu čo vidia. Nepočúvajú a nečítajú medzi riadkami. Nevediac, že nie všetko je také, ako sa zdá, že je.
Jeden pozornosti pútavý element sú kostnými Attilovho vojska, riešené nie dobovo a ako sa na barbarov patrí, ale čiernymi uniformami, znázorňujúc armádu, boj, surovosť, smrť...
