Vedel som, že spánok pod tou ľahkou bublinou, čo nad ňou visela ako vesmír nad oblohou, jej prospeje. Na poludnie som ju zobudil. Prebudila sa a zatienila aj deň. Nasledovalo rozčesávanie a umývanie, ešte neprebudená sedela na taburetke pred zrkadlom, nevidela výsledok, len potichu priadla ako mačka, a vychutnávala si jemné dotyky hrebeňa. V skrini desiatky korzetov, niet deň bez neho, ako niet dňa bez svetla. Koľko vydržíte pani, koľko pre krásu! No na tvári ani náznak úškrnu, len teraz pohľad nevídane chladný obzerá si svoje telo v odraze. Netušiac prítomnosť iných, len svoju. Šaty modré, ako čistá zátoka z kryštálov vody a ona, jej pleť hebkejšia než piesok. Taký stelesnený ideál kriticky hľadí na seba, z pravého boku, potom od zadku a ešte raz, z ľava.
V záhrade už sedela grófka s ostatnými priateľkami. Z jej šálky sa dvíhal dym čerstvej kávy. Cítil som, že dnes sa to znova podarilo, znovu cítila príležitosť, príležitosť na oslavu.
Už dlhé roky oslavujeme každý deň, každý, ktorý za to stojí a ja sa vždy postarám, aby za to naozaj stál. Jej úsmev svietil viac, ako slnko. Prítomným dámam znova behali po hlave všemožné druhy jedov, ktoré by mohli použiť, no dokonalosť sama prehlušila realitu a sami neverili tomu, čoho bola pani nositeľom.
„Tak ja, ďakujem, znova a po tisíci krát!“ rozosmiala sa a láskyplným pohľadom mi odplatila moju starostlivosť. „Čakám ťa, čakám!“ ďalej kričala nepozerajúc sa pod nohy, bežiac cez záhradu so šatami vyhrnutými až nad kolená.
„Trošku jemnejšie,“ vyslovila svoju kritiku grófka tak, ako obvykle.
„ Vari niesom? Moja duša jemnejšia než hodváb, preto sa jej tak ľahko dotkne dokonalosť dneška a potom stráca hlavu. Namyslíte, že to je jemnosť?“ vysvetlila.
„Úžasné, máte pravdu, myslíte, že mne sa to nemôže stať?“ spýtala sa grófka, znepokojená nevediac odpoveď.
„Ale samozrejme, len každý musíme vyčkať, tak ako aj vy,“ povedala pani. „Na čo čakať?“ so záujmom naklonila tvár v ústrety jej rozprávaniu. Tak sa rozprávali až kým nebolo prestreté.
Pomaly sa do kuchyne znášali taniere. Biely porcelán s jemným strieborným gravírovaním už bol zamastený od kurčaťa. Slúžky sa nikdy nepretrhnú a radšej klebetia. Tak ako sa to pracne a precízne postaví, tak to môžeme znova bez povšimnutia spratať. Pokiaľ to splní svoj účel ostáva im to ľahostajné, no inak neprehliadnu ani malú chybu.
No ja viem, že ona to vidí inak, len kvôli nej tam nemôžu nájsť nič pri čom sa možno pozastaviť. Ani to netušia, že to vďaka nej.
Letmo po mne pokukávala spoza šálky. Miestnosť lemoval staro ružový atlas, doplnený masívnym dreveným nábytkom. Dámy sedeli pri stolíku a pomaly sŕkali čaj z ružového porcelánu. Neznášala to, no nevynechala ani jedno posedenie. Podľa nej sa to nedá vytrhnúť z doby. No podľa mňa je ona sama vytrhnutá z doby.
Moju pozornosť odpútali tie naničhodnice, čo im je zaťažko pracovať a nemrmlať. Povinnosti ma vzdialili, no dnes prišiel aj on, myšlienky bude mať aj tak na inom mieste a srdce zasa raz na tom správnom.
Aj keď sa prechádzali všetci spoločne, myslím, že oni dvaja neboli práve na záhrade, slovami, či už myšlienkami boli niekde tam kde to doba nepovoľovala, nateraz pre nich zaručovala iba ich budúcnosť. Za jej chrbtom práve zachádzalo slnko a ona či už z rozpakov, či len tak, chytila červený nádych pokožky. Ešte dlho ich všetci spoločne sprevádzali po záhrade, tesne pred odchodom si vypočuli naše zámocké kanáriky a kto vie o čom sa až do súmraku rozprávali na lavičke pod terasou.
Napokon sa z toho všetkého znova prebudila a pomaly sme odkráčali domov. Pozdravil som Frederika, ona aj tak neopätovala jeho zúfalé pohľady. Drž sa kamarát, viem aké je to ťažké.
