„Nenávidím predstavu, že by sa to malo zopakovať.“ (plukovník P. W. Tibbets)
Bol pri tom, bol veliteľom tej desaťčlennej posádky, ktorá mala za úlohu skoncovať nezmyselnú vojnu, ktorá sa už nachádzala pred bránami spojeneckého víťazstva a zároveň celosvetového mieru. „Pomenoval som ju podľa mamy, Enola Gay, jej dievčenské meno.“
Ako sa títo chlapi vyrovnali so svojím “poslaním“? Jednoducho. „Splnenie rozkazu je prioritou každého vojaka a určitý stupeň prejavu vlastenectva.“ Tibbets veril, že to čo robí je správne, to je preňho základom. Každý verí v niečo, no nie vždy to vie racionálne vysvetliť a taktiež nie vždy ho tí druhí dokážu pochopiť.
Predtým než Tibbets vydal rozkaz preletel niekoľkokrát nad mestom. Vyzeralo to tak, že vyčkáva kým obyvatelia Hirošimy nevyjdú z protilietadlových krytov v domnienke, že je po nálete. No neskôr vysvetlil svoj úmysel a povedal: „Museli sme počítať s tým, že sa Japonci pokúsia zatiahnuť nás do vzdušného súboja. Môj plán teda spočíval v tom, že tri dni pred náletom som poslal do cieľového priestoru lietadlá. Nech si Japonci myslia, že sú to prieskumné lietadlá a to isté nech predpokladajú aj o nás.“
Stanoviská verejnosti k použitiu jadrovej bomby neboli jednoznačné, no prevládalo presvedčenie, že týmto činom sa predišlo väčším stratám. Zúčastnení americký vedci tiež nepokladali konštrukciu samotnej atómovej bomby za úspech, vzhľadom na počty obetí. Tibbets nič neľutoval, no v rozhovoroch nezabudol dodať: „Nenávidím predstavu, že by sa Hirošima mohla ešte niekedy zopakovať.
... myslel som, že je to sen. (Masajuki Hašimoto) Masajuki mal 6. augusta 1945 deväť rokov. Keď práve vychádzal na druhé poschodie rodinného domu, v ktorom býval, zablyslo sa a všetko zhora padlo... „Bola taká tma, až som si myslel, že je to sen a ostal som stáť ako prikovaný. Od severu sa začalo vyjasnievať, medzitým všade začalo horieť. Mužov som videl celých zakrvavených a ženy kričali od bolesti, skákali do rieky... Na ostrove Ninošima ležalo množstvo ľudí s takými rozsiahlymi popáleninami, že im nebolo možno rozoznať tváre. Aj keď sme prežili, nosili sme v sebe takpovediac časovanú bomba, ktorá nás môže kedykoľvek zabiť.“
