Dobre známe letné horúčavy, toľko slnka, spaľujúcich lúčov, že ani von vás nepustia. Drzosť! Človek príde na dovolenku alebo tam žije a ono mu to takto zasahuje do života, do programu. Nič to, je to životný štýl, ktorý sa tomu prispôsobil, našiel zmysel inde, zmenil deň, ľudí, to čo robia, ako žijú, ako sa správajú.
“Passion lives here“, logo, ktoré obehlo celý svet. Bolo to prednedávnom. A ja som si nadšene povzdychla: „Áno!“ Lepšie sa to vystihnúť nedalo. Vášeň, energia, to je to čo som tam cítila. Pritom ak som sa vybrala prejsť sa do mesta popoludní, či doobeda, okrem prašivej mačky som tam márne niekoho hľadala. Jasné, že nejakých deduškov sediacich od svitu do mrku pred miestnou trafikou zbadáte, sú neprehliadnuteľní, ale to musí uspokojiť vašu neuhasínajúcu túžbu po spoločnosti. Aj keď cez deň mesto “spí“, šetrite si energiu. Odporúča sa dlhý doobedný spánok, znamenitý taliansky obed a vychutnávať si siestu, poobedný odpočinok. Ak aj nie ste zvyknutý, vyskúšajte, neoľutujete. A až potom, každý oddýchnutý talian vychádza z úkrytu, keď slnko pomaly stráca svoju silu, oni otvoria svoje drevené okenice. Centrum sa prebudí obchody, reštaurácie, všetko sa otvára, mesto pomaly nadobúda tú správnu atmosféru, v chladných uličkách, v zákutiach starých ošarpaných domov sa schádzajú skupinky na bicykloch, hlučne sa bavia a rozprávajú. Na starobylých námestiach sa začínajú napĺňať terasy. Pozor! Teraz však nehovoríme o akomsi turistickom stredisku. Ide tu o pravé talianske mestečko, niekde v strede, málokto tam zablúdi. So zapadajúcim slnkom sa stupňujú počty tých, ktorí prečkali svetlo, aby mohli v noci žiť.
Dala som si pizzu, vyrazili sme asi tak o desiatej. Primeraný čas, či pre niekoho skoro? Možno, pre tú mamičku s kočíkom, ktorá mi o polnoci skrížila cestu keď som išla do auta pre foťák. Časté prechádzky asi prospievajú, pomyslela som si. Keď sme sa po výdatnej večeri vracali domov, bolo niečo nad ránom. Pomaly som si zvykala na nový biorytmus, ktorý by si nepochybne obľúbil nejeden lenivec. Každý deň platí pravidlo noc je mladá? Samozrejme, že nie. Nielen mi Slováci tvrdo pracujeme, aj ony sú len obyčajný ľudia, s pracovnou dobou a bežnými povinnosťami. Nosím však tmavé okuliare a tak niečo proste prehliadnem a čo nechcem nevidím. Cítite sa tam dobre, cítite sa dobre s nimi, ľuďmi srdečnými, urozprávanými, hlučnými, milujúcimi život. V menších mestách ako je toto je všade rodinná atmosféra. Ak žijete v dome, v ktorom súčasne ešte bývajú aj ďalšie tri rodiny, je nevyhnutnosťou, aby vaše vzťahy boli čo najlepšie. Aj keď taliansku hádku počuje zaručene celá ulica, spolunažívanie v jednotlivých spoločenstvách je priam učebnicové. Nieje nič neobvyklé ak narodeniny vášho dieťaťa bude oslavovať za domom na záhrade celý dom, či celá ulica. Nikto si nieje cudzí, nebojíte sa o svoje deti, ktoré behajú po ulici ešte aj o polnoci a nemusíte sa strachovať či váš bicykel stojaci v suteréne je stále na svojom mieste. Život ako dovolenka? Realita, či očný zákal? Každý si to vysvetlí po svojom, tak ako každý inak prijme takýto životný štýl, tempo. Niekedy mám pocit akoby sa tu čas zastavil, staré domy, pôsobia dojmom, že polovica z nich nemá ani elektriku, vôkol miest polia a schátrané farmy, pustatina a v diaľke len horúci vlniaci sa vzduch. Nie oni nezaspali dobu, hlavnou obživou nie je poľnohospodárstvo a neobávajte sa, že ste niekde na konci sveta na horúcej púšti. To je len tá nedotknutá časť krajiny, ktorá sa vám naskytne až keď sa na chvíľu zastavíte a vychutnáte si každú maličkosť, všimnete si každý detail. Detaily vytvárajú veľkú mozaiku, v ktorej môžeme nájsť práve tie rozdiely, ktoré hľadáme mimo domova. A ten, kto ich nehľadá srdcom, nie je cestovateľ.
