Ľudské city ustupujú rozkazu (Rudolf Hoss, osvienčimský veliteľ)
„Takéto masové vyvražďovanie neprebiehalo bez následkov. Nepochybne každému ako aj mne osobne, to dávalo podnet na zamyslenie. Bez milosti sme všetci museli do bodky splniť rozkaz vodcu, aj keď nás hrýzli pochybnosti a svedomie. Na to, aby vydržali ostatní, som sa navonok prejavoval ako niekto, kto je skalopevne presvedčený o nevyhnutnosti svojho konania.
S kamennou tvárou som sa ako netvor bez srdca prizeral ako kráčajú matky s deťmi do plynu. Raz sa mi stalo, že dve deti boli natoľko zaujaté hrou, že nereagovali na matkine volania. Ľudia v komore už začínali byť nepokojný, musel som konať. Detí sa nechceli ujať ani Židia z osobitného komanda. Matka vediac, čo ich čaká zúfalo prosila o zľutovanie. No nedalo sa inak, všetci čakali čo spravím. Ja som potom dal posunkom ruky pokyn môjmu podriadenému, aby vzal vzpierajúce sa deti a plačúcu matku do komory.
Ríšsky vodca Himmler posielal straníckych funkcionárov a členov SS do Osvienčimu, aby si prezreli ako prebieha vyvražďovanie Židov. Viacerí z nich, ktorí predtým hlásali aké nevyhnutné je robiť podobné čistky, priam onemeli. Potom sa pýtali ako je možné, že ja a moji muži sa dokážeme na to deň čo deň pozerať. Vždy som povedal, že pred dôslednosťou, s akou treba plniť rozkazy vodcu musia ľudské city ustúpiť.“ „... a potom s objavili“ (francúzsky väzeň Joseph Rovan, 1945)
„Posledné dni bolo počuť z diaľky streľbu a v tábore vládlo napätie. K táborovej bráne prišli velitelia táborovej polície, Cigán a jeho predchodca Armén. Konečne sme počuli americké džípy a všetci sme sa rozbehli k bráne. V tom začali strážny oddielu SS strieľať do davu z veží. Američania ihneď postrieľali všetkých, nechali len toho Cigána a Arména. Všetci sme žiadali, aby nám ich vydali. Žiadosť predniesol väzeň, ktorého sme určili za predsedu väzenského výboru. Akýsi americký poručík mu dal samopal a kázal ich oboch zastreliť, potom sa napätie uvoľnilo. Američania boli dojatí z príšerného stavu väzňov a všetkým okamžite začali podávať potravu. Poniektorí boli chorí na týfus, či mali iné choroby. Nemali už žiadnu morálnu silu a potom ako do seba napchali potravu ešte počas noci zomreli...“ Tábory smrti Nejde len o čísla, boli to ľudia
„...posledných väzňov Červená armáda oslobodila 27. januára 1945. Keď vstúpili do tábora bolo tu asi 7600 žijúcich väzňov, z toho 4000 žien.“ Okrem toho jednotka 1. ukrajinského frontu objavila v Osvienčime ešte 648 nepochovaných mŕtvych tiel. Odhaduje sa, že tam zahynulo dovedna štyri milióny ľudí. Presný počet obetí nie je známy, keďže rozkaz vodcu bol, spustenie vyvražďovanej mašinérie. Holokaust navždy pochoval asi šesť miliónov ľudí a iba 300 000 ich prežilo. OsvienčimTento tábor neďaleko Krakova v Poľsku Nemci zriadili ako trestanecký tábor v roku 1940. No v júli roku 1941 nacistické vedenie rozhodlo o konečnom riešení židovskej otázky. Ríšsky vodca Himmler dal tábor prebudovať na obrovské zariadenie, schopné likvidovať čo najväčší počet ľudí, čo najrýchlejšie. Z Osvienčimu sa teda stal tábor schopný zlikvidovať desaťtisíce ľudí. Deportácie sa začali už na jeseň roku 1941, hromadná likvidácia na jar 1942. O osude ľudí z transportov sa rozhodovalo hneď po výstupe z dobytčích vagónov. Na rampe sa vykonávala takzvaná selekcia. Lekári a príslušníci SS rozdeľovali tých novoprišlých na chorých, slabých, starých a na tých, ktorí môžu pracovať. Bol to rozsudok smrti, do plynovej komory viedla krátka cesta z rampy. Práceschopní pracovali v okolitých továrňach do úplného vysilenia, keďže žili aj pracovali v neľudských podmienkach. Telá spaľovali v táborovom krematóriu. Ostatní podľahli epidémiám, chorobám z hladu alebo podchladenia. Posledné obete si vybrala evakuácia tábora. Počas zimnej ofenzívy, keď sa sovietske vojská dostávali čoraz bližšie, sa jednotky SS pokúšali zahladiť stopy svojich brutálnych činov. Aby zabránili kontaktu väzňov a spojeneckých vojakov, začali ich hromadne deportovať do táborov na západe. Odsuny si získali meno pochody smrti a bolo v nich deportovaných asi 98 000 väzňov. Dlhé a namáhavé pochody, ktoré nepripúšťali oddych, zima, hlad a podchladenie kosili už beztak vyčerpaných väzňov po stovkách. Eskorta esesmanov číhala na tých, ktorý už ďalej nevládali a bezohľadne ich strieľala.
