Bolo asi päť hodín ráno, od únavy už ani nevidela na hodinky. Aj tak jej to mohlo byť jedno, celý deň predsa môže dospávať. Zhasla malú lampičku v útulne zariadenej podkrovnej izbe starého domu. Ťažké viečka jej zatvárali oči, ale zaspať sa jej nedalo. Pomaly si už začínala zvykať, ale niekedy sa stalo, že už mala chuť prestať a žiť ako predtým. Predtým? Bolo to vôbec lepšie? Asi nie, veď napokon si aj tak vybrala túto možnosť. Niekto by si myslel, že je to nešťastný omyl, ale ona v tom videla slobodu a svoj život. Spoločnosť ich možno odcudzuje, ale pre ňu bol tanec, život. „Nazdar krásavica,“ rozľahlo sa po celom dome, energickým a tenkým hlasom. „Vieš, že ja ťa spať nenechám, tak zdvihni zadok a daj si načas, čakáme ťa dole,“ dvere sa hlučne zabuchli, čo ju prebralo lepšie ako tri silné kávy. Oči ešte zalepené, ale obliekla sa šikovne a za päť minút už vybiehala z domu. „No vy si viete vybrať ten pravý čas, ak sa budem chcieť raz vyspať, budem sa musieť presťahovať niekde, kde by ste sa nedovliekli za mnou.“
„No spomaľ drahá, pred nami sa neukryješ, to si buď istá. Veci, aby som mohol odísť navždy, som si schopný pobaliť do polhodiny a cestou si ešte kúpim kartón piva na cestu.“
„No ty by si toho bol určite schopný, ale čo s Makom? Toho by si tu musel nechať tu, ten by si svoju knižnicu nezbalil ani za týždeň,“ povedala na margo rýchleho odchodu z mesta, ktorý za pár minút Beny naplánoval. Samozrejme, že Mako nepohol ani kútikom úst, zatiaľ čo ostatný od smiechu, lapali po dychu. „Takže kamže to pôjdeme dámy a páni,“ zdvorilo sa spýtal vodič, ktorý sa však vážne nevydržal tváriť ani pár sekúnd. „No Beny tak taxikár z teba nebude, ale možno nájdeš to pravé miesto na dobré raňajky.“
„Raňajky?“ prekvapivo sa spýtala Tes. „No samozrejme, ja som z tých poctivo a tvrdo pracujúcich, myslíš, že mám čas na jedlo?“ ironicky sa spýtal Eli. „Cez noc by sa aj tak nemalo jesť, tak neviem na čo narážaš.“
To áno, ale určite toho spálim pri tanci viac ako ty keď spíš, medveď jeden,“ odbila ju nezdvorilo. „Ja práve že spaľujem v noci, ale do toho ťa nič.“ Chalani sa už na seba znudene pozerali a vyzeralo to tak, že už im do toho aj Mako niečo povie a vtedy je už fakt všetkým, aj tým malým hádkam koniec. „V poriaku, tak mne El dones nejaké tie tvarohové buchty a bielu kávu,“ povedala ešte skôr ako sa Ela stihla nadýchnuť a ospravedlniť, za to čo jej povedala. „Chcela som len, že tie raňajky môžeme vypustiť, ale káva by nemala chýbať, zoberiem teda štyri a ešte niečo k tomu, chalani?“ spýtala sa od nadšenia, keď videla akí sú šťastný, že sa už konečne pohli. Nie, díky, nejaké zoschnuté hranolčeky zo včera si tu nájdem,“ so smiechom skríkol, aby bolo niečo počuť cez hudbu, ktorá ozvučovala celú ulicu.
A potom to prišlo, chvíľa, ktorú mal každý najradšej, keď im bolo tak dobre, že lepšie už ani nemôže byť. Už jedenásty rok ten istý park a to isté miesto, len tú bielu kávu začali piť všetci o čosi neskôr. Po chvíli ticha, im Tes jemne pripomenula večerný program. „O ôsmej všetci moji najmilší vás chcem vidieť nastúpených pred galériou v centre, na rohu. Beny správaj sa slušne a obleč sa slušne,“ s nedôverou poznamenala na jeho adresu, aj keď tým naznačila len to, aby neprišiel nahý. Zrazu sa zdvihol, pozrel sa Tes hlboko do očí a povedal: „A ty mi tam nezabudni nahnať pár pekných dievčatiek a nejaké kvalitné vínko. Myslím tým fľašu, nie že mi ho tam budú podávať servírky v tých trápnych pohároch,“ smial sa a rozbehol sa naháňať kačice, čo obchádzali malé jazierko. „Však jeho tradičné požiadavky pozná hádam každý v tomto meste, nie?“ s úškrnom poznamenala El a pozrela sa na ostatných. „Ďakujem za kávu Eli, ale ja dnes neostanem dlho, ale na tú výstavu zaručene dorazím.“
„Prvý raz čosi si otvoril ústa, načase. Dobre, začnem naháňať Benyho a tak za polhodinu, vyrazíme,“ odpovedala mu Eli, rozbehla sa a na celý park vykrikovala Benyho meno. „Možno, že už pláva s kačkami v rybníku,“ do prázdna zakričala Tes.
Mako a Tes už stáli pri aute, keď konečne dorazili aj Eli a Ben. „Bude to rozvoz, alebo Eli nechám u teba pani vystavovateľka?“ „Nie, rozhodne idem domov.“ Ben si neraz šomre, že je ako školský autobus, aj keď všetci bývajú okrem El na tej istej ulici.
