Real(izmus) časť 10

Našla ho nemo stojaceho pred hlavným nemocničným vchodom. Pristúpila k nemu zozadu a jemne ho chytila za plecia. Prišla v pravú chvíľu, sám by sa z tade tak skoro nepohol. Ešte chvíľu sa ostal pozerať na sanitku, ktorá brala preč osobu, ktorú tak miloval a ktorej vďačil za veľa. Bola to láska, či vďaka? Pýtala sa sama seba niekedy Tes. Nech sú už oni štyria akokoľvek dobrí kamaráti, každý sa staral sám o seba a bol nezávislí. Preto si myslela, že tým ako mu pomohla, je jej Mako vďačný za veľa. Je ťažké zaradiť sa do spoločnosti, ak ste z decáku. No oni vždy vedeli, že nikdy neostanú sami, možno práve to ich posúvalo ďalej a dodávalo im silu, aj v tých slabších chvíľkach. Ešte keď boli mladší, boli dobre známy, ako rebelanti, ktorým sa nič nepáčilo a všetko vždy okomentovali. Vedeli si presadiť svoje názory, nesúhlasili so súčasnou spoločnosťou a mysleli si, že zmenia svet. Pri každej vhodnej príležitosti každého upozorňovali, aby nestrácal svoju tvár a nepodľahol vonkajším tlakom. Všetci sme predsa ľudia, ale každý sme iný. A v tej individualite spočíva tá krása. Je pravda, že oni tou individualitou, priam prekypovali. Odlišní, svojskí a nepoučitelní. Koľko krát si vypočuli narážky a pripomienky k ich tvrdohlavosti a premúdrelosti. „Kdeže premúdrelí?! Len nie sme ako vy!“ stručne zvykli odbiť každého, bez zdĺhavého vysvetľovania. Preto aj Tes vedela, že Mako si nedá len tak ľahko povedať, ani poradiť. „Poď pôjdeme pozrieť Elu, tá ťa iste rada konečne uvidí?“ posúrila Maka. „Možno by sme sa mohli ozvať Benymu, nie?“ načala konverzáciu, no Mako sa nechytal. Vzápätí jej však došlo, že to asi nebol dobrý nápad. To, že by sa mohli ozvať tomu svetobežníkovi. Ak by sa spýtal, že čo je nové, čo by sa určite opýtal ako prvé, čo by mu zreferovali? Za posledné dva dni sa toho nasypalo naraz toľko, že na nudu sa naozaj nemôžu sťažovať. Tes v tom chaose niekedy aj zabúdala na vlastné problémy. Našťastie jej vyvolení, bol ako vždy na služobnej ceste. No uvedomovala si, že aj na ňu príde rad. „Bože konečne! Ahojte!“ vysmiata a šťastná Ela vyskočila z postele rýchlosťou blesku, keď videla vzácnu návštevu. Ako bolo jej zvykom, zavesila sa na Maka, myslela si, že tým mu aspoň trošku zlepší náladu. „Už odišla, však?“ začala priamo a zostra. Tes na ňu len vytreštila oči a miernymi úhybmi hlavou naznačovala, že táto téma je momentálne tabu. No El ju len drzo odbila úsmevom, chcela situáciu vyriešiť po svojom. „Nemôžme sa tu tváriť ako na pohrebe, počuješ?“ dohovárala tej kôpke nešťastia, čo pred ňou stála. „Možno máš pravdu,“ po dlhom mlčaní, konečne prehovoril. Tes sa rozhodla, že všetkým padne vhod šálka dobrej kávy, nie tej z automatu, ale tej starej dobrej bielej kávy, ktorú si kupujú už päť rokov na tom istom, dobre overenom fleku. „Nachvíľu vás opustím,“ povedala so spokojným pocitom, že Ela toho nešťastníka prebral k životu. Cestou ju napadlo, že by sa len predsa mohla ozvať Benymu a súčasnú situáciu tu doma, vynechať. Zamierila k najbližšiemu automatu a vytočila číslo, ktoré im ešte pred odchodom nechal Beny. „Ahoj Beny, tak ako chlape?“ ozvala sa naradostená, že jej to vôbec zdvihol. Také šťastie, pomyslela si. „No čauko segra, ako sa máš?“ nie veľmi šťastne, ale rád, že ju počuje odpovedal proti otázkou. „My, nič nového, ale ty sa pochváľ a rýchlo, chcem vedieť všetko!“ naliehala Tes, ktorá nemala veľa času. „Podmienky sú dosť zlé, počasie nám vôbec nepraje a financie sa rýchlo míňajú, mal som iné predstavy, s tým sponzorom by to bolo iné. Dávali mi ešte druhú šancu, ale po dlhšom premýšľaní som povedal jasné, nie. Som na to hrdý, dúfam, že aj vy. Nedám sa upísať nejakým komerčným podnikateľom, ktorý v tom vidia len reklamu a zlatú baňu. Im nejde o šport a ja nie som žiadny model na promenádu. Mám svoju hrdosť, či nie?“ rozhovoril sa o stave, ktorý ako Tes mala možnosť počuť, nebol veľmi priaznivý. V tej chvíli si nebola istá, či je vhodná chvíľa hrať sa na hrdinu. Ale vlastne to je to, čo oni vždy robili, len keď ide do tuhého človek sa rozhoduje ťažšie. „No ak si ty myslíš, že je to správne, tak si stoj za svojím rozhodnutím,“ aj keď nie veľmi ochotne, ale predsa ho podporila, veď čo iné jej zostáva. Ten je taký tvrdohlavý, že nemá chuť sa sním ešte ďalšiu polhodinu hádať po telefóne. Čas bežal a tak telefonát musela urýchlene ukončiť. „Drž sa a decká ťa pozdravujú, držíme palce, čau.“ „OK, som rád, že si sa ozvala, aj ja ich pozdravujem, ahoj,“ zneli posledné slová z Himalájí.