„Vypočula som si toho už dosť...“ boli jediné slová, na ktoré sa Tes zmohla. Ten výklad alebo monológ, ktorý jej tam v kuchyni podal, ju veľmi rozrušil a veru, že to boli jediné slová, ktoré sa jej podarilo precediť pomedzi zuby, ešte predtým ako bez slova odišla. Do očí sa jej tlačili slzy, ale nechcela, uveriť tomu čo práve počula, chcela sa prebudiť zo zlej nočnej mori.
Bolo už čosi po polnoci, mesiac v splne hladil tichú hladinu pokojnej rieky. Len miestami sa ozvalo jemné čľupnutie. Tes si krátila dlhú chvíľu premýšľania a hádzala do vody kamienky, sťa by to boli jej vlastné myšlienky, ktoré ju tak veľmi trápili a nedali jej pokoja. Vedomá si toho, koľko je už hodín, pýtala sa sama seba, čo ide robiť. Ako by mohla zaspať? Nie, neodíde odtiaľto, iba ak by pokračovala v ceste ďalej, ďalej do zabudnutia. Chce zabudnúť na dnešný večer, na to čo počula. Vlastne najjednoduchšie by bolo zabudnúť naňho, na to, že ho poznala, že ho milovala, na to čo s ním prežila. No ak by bola akokoľvek silná, je to nemožné. Na všetko treba čas, len tým silnejším ho stačí menej. A či ona vari má čas? Život sa predsa nedá zastaviť a už nebude čakať ani on. Možno má pravdu dosť sa načakal. Možno žije v neistote, ale či je život o istote? Či to nie je práve o neistote? Prekvapeniach? Niečom nepoznanom, čo zaskočí, postaví do cesty prekážku, či poteší? Pre ňu je toto život. Žiadne plány, možno túžby a sny. Túžby a sny, ktoré môže preniesť na svoje obrazy, tak aby tie jej, pre ňu neboli záťažou. Vlastne toto je tiež ďalšia skúška, prekážka, s ktorou sa treba pobiť. Problém, ktorý ju pohltí alebo ho vyrieši. Aj z toho najhlbšieho dna človek môže vyplávať na hladinu, takže báť sa ho netreba. A jasne si budem stáť za svojím rozhodnutím, či si už niekto bude myslieť, že je správne alebo nesprávne, to moje rozhodnutie. A tie naše rozhodnutia, sú pre nás vždy správne. Myslím, že v tejto chvíli by som mohla byť sebecká a myslieť na to, či ja budem šťastná a nie, či on bude. Viem však, že ak sa rozhodnem akokoľvek, ublížim tým sebe a aj jemu. Ľuďom som nikdy nemala problém dôverovať, ale nemyslím si, že medziľudské vzťahy sú stále. Sú to tie najnestabilnejšie veci, ktoré si budujeme a strácame ich. Najviac nám dávajú, no môžu aj zobrať a keď berú, tak všetko. Lásky budem mať navždy dostatok, mám tých troch a pravú lásku som poznala. No toho, čo je zmyslom môjho života sa predsa nemôžem pustiť. Niektorý ľudia, ho hľadajú celý život alebo ho ani nenájdu. Ak by som sa ho vzdala, istým spôsobom by tým zomrela aj časť mojej duše. A kto by chcel žiť, len s chodiacou schránkou? Ja sama by som to nedokázala.
Bola to ťažká noc, ale Tes predsa len dokázala zaspať po Danovom boku.
Vo vyšetrovačke to nie je žiadny luxus, ale El s hrdosťou prespala noc, len na akejsi pohovke prikrytá dekou. Ťažké viečka ju priam nútili k spánku, no aj jej prebiehali hlavou rôzne myšlienky. Známa neurotička, pokojne znášala všetko čo sa okolo nej dialo. Nikdy nič neľutovala. Nepriznala chyby a ak boli problémy, vyriešila ich. Neľutovala to, že omylom sa ocitla na lavici obvinených. Ona totiž už dávno pochopila o čom je život. Smrť matky pre malé dievčatko je pomerne veľký úder, ktorý jej však dal veľa, tak ako jej dala aj jej matka. Naopak bola rada, že jej mama bola aká bola a, že práve ona s ňou prežila detstvo. Naučila vážiť si každý okamih, každú sekundu, keď ešte dodnes je mysľou stále s ňou a detailne si prehráva deň čo deň prežitý s ňou. Boli to roky, ktoré by za nič nevymenila, jej naplnené túžby a sny...
