Ráno sa zdalo byť ako každé iné. Vo vzduchu ani náznak napätia, či pochybností. Tes si ako tradične pripravovala svoju šálku ranného čaju a výdatné raňajky. Aj keď v noci zaľahla o čosi neskôr, ráno bola o to sviežejšia. „Dobré ránko,“ nie moc ochotne precedil pomedzi zuby, Dano, ktorý vyšiel na slnečnú terasu. Počasie sa naozaj vydarilo a slnko ho priam oslepovalo. Začal pociťovať akúsi nervozitu, ešte aj toto slnko, pomyslel si. „Musí tak pražiť? Hlavne, že vnútri je tma, ako v jaskyni.“
„Tak sa vráť do jaskyne...“ ľahostajne a ešte vždy v dobrej nálade odvetil Tes. Dano sa radšej zdržal komentáru, lebo cítil, že dnes vstal z postele asi ľavou nohou a chcel si vychutnať ešte pár minút pokoja. Vedel, že dnes to nedopadne dobre, vlastne ani sám neveril, že to ešte môže byť tak, ako predtým. Hlavne, že ona je strašná pohoďáčka a vždy nad vecou, pomyslel si o Tes, ktorá si ignorantsky vychutnávala slnečné lúče a pospevovala si obohrané melódie z rádia.
Nerysovala sa žiadna zmena. Známy program, obrazy. Ako bolo zvykom, zamyslene si začala miešať farby, premýšľajúc, čo to dnes bude. Ponárala sa hlboko do svojich pocitov, myšlienok, nálad. To bola jej inšpirácia i téma zároveň. Dnes to bude o sile. Cítila sa plná energie a silnejšia, ako včera, ako pred týždňom. Cítila sa akoby včera večer dosiahla ďalší vrchol, splnila ťažkú úlohu, či vyriešila neriešiteľný rébus. Ale aké bolo vlastne riešenie? Akože nevie to riešenie? Ona ho pozná, už dlho ho má vo svojom podvedomí, má v tom jasno. Teraz je potrebné len si ho priznať a preniesť ho do praktickej roviny. Riešením už treba začať niečo riešiť. Aj na to bude čas, teraz plátno volá... Mysľou sa nachvíľu prešla od maľovanie niekde inde, no razom si spomenula, čo mala v pláne. Nezabudla využiť slnko, ktoré je jej tichým spolupracovníkom. Dodáva jej chuť do života, nabíja ju energiou. Lúče, v ktorých vidieť tancujúci prach sa jej odrážali od bieleho plátna.
„Ani by som neuhádol, čo ideš robiť. Okrem toho, že som doma po dlhšom čase, ešte máme niečo nedoriešené. Nieže by to bolo neodkladné, ale tvoja ignorácia ma vyprovokovala k tomu, aby som sa v tom začal vŕtať teraz,“ pristúpil zozadu Dano a vytvoril akúsi myslenú hranicu, medzi pokojom a niečím rušivým, čo Tes burcovalo k priamemu “útoku“. „Neviem, či máš problém so zrakom, ale pracujem,“ jasne naznačila, že za ňou prišiel nevhod, s dôrazom na slovo pracujem, ktoré by malo čo to predznačovať. Ak aj chcel Dano niečo povedať, pokračovala bez náznaku toho, že by chcela počuť jeho názor. „Keďže aj ja mám ešte povinnosti a ty si ma vyrušil, vyriešime to, ale rýchlo. Aby bol pán spokojný. Predstav si, že toto nie je záverečný ceremoniál mojej amatérskej maliarskej kariéry a nedočkáš sa toho, že budem odnášať štetce, či farby na povalu nášho nového krásne veľkého domu. Nie nebudú ich ani zajtra ráno vysýpať smetiari do svojho auta spolu so žiletkami, ktoré si dnes ráno použil. Ak si si už domyslel, čo mám na mysli, tak už ďalej nemusím nič vysvetľovať a obidvaja by sme mali mať v tejto novej a čerstvej situácii jasno,“ tak znelo posledné slovo, ktoré povedala tomuto mužovi, mužovi s ktorým prežila tú najdôležitejšiu časť svojho života...
