„Nie je to nič vážne, zašili sme jej to a dnes by tu mala určite zostať na pozorovaní.“ El sa pomaly preberala a začala registrovať hlasy okolo seba. Bola mierne vystrašená a dožadovala sa vysvetlenia. Koho je ten neznámy mužský hlas? Kde to vlastne som? Prebleslo jej hlavou po tom, ako začala pomaly rozliepať oči. Keď však chcela niečo povedať, pocítila, že sa nezmôže ani na to. Taká slabá a ubolená sa ešte nikdy necítila. Tes sa priebežne pozerala, či sa už Ela náhodou neprebrala. Bola pri nej od včerajšej noci a stále sa s ňou rozprávala, aj keď jej otázky ostávali bez odozvy. Trpezlivo sedela pri lôžku a čakala kedy konečne otvorí oči a jej spadne kameň zo srdca. Letmo teda pohľadom prešla po posteli a konečne videla Elu, ako zmätene behá očami po miestnosti. Drzo odstúpila od doktora a vrhla sa po kamarátke. „Konečne! Ako ti je moja?“ šťastná kľačala pri El a pritom ako sa od radosti smiala, jej sem-tam vybehla aj nejaká tá slzička radosti. „Fajn, len neviem čo sa deje...“ tichučky odpovedala El, teraz už pokojnejšia, keď vedela, že je pri nej Tes. „Tak vás tu nechám,“ oznámil doktor, ktorý vedel, že tu už nemá čo robiť, no aj tak ho nikto už neregistroval. „Upokoj sa moja milá, trošku si pospala, nič viac,“ Tes schladila svoje emócie a pomaly jej chcela vysvetliť, čo sa stalo. Aj ona by rada vedela viac. Celé doobedie ju otravovali policajti, no ešte stále nevedela čo je presne vo veci. „Vieš, včera neskoro večer som išla pre teba, prečo, to si necháme na neskôr. Vošla som lebo dvere boli mierne pootvorené. Ty si ležala na zemi v bezvedomí a tak som čo najrýchlejšie zavolala záchranku. No a od včera som tu, pri tebe. Som nesmierne šťastná, že si sa prebudila. Vieš, bola som s políciou, sklamem ťa, budú ťa vypočúvať,“ upozornila Elu smutným hlasom. Videla aká je vyčerpaná a zmätená a mrzelo ju, že musí ešte podstúpiť nejaký výsluch. A pritom sa jej to zdalo byť také zbytočné, veď jej takmer sestra nemohla byť zapletená v ničom, poznala ju lepšie, ako samu seba. „No som si istá, že rýchlo sa to vyrieši a všetko bude zasa ako predtým,“ snažila sa upokojiť Elu.
„Daj mi trocha času, musím sa rozpamätať, v hlave mi duní, od bolesti ani nerozprávam,“ pomaly a tichým hlasom prosila kamarátku o trpezlivosť. Chcela jej to čo najrýchlejšie vysvetliť, jej i polícii, chcela sa čo najrýchlejšie očistiť, no sily jej chýbali. „Skočím si kúpiť kávu a hneď som tu, zatiaľ si odpočiň.“ Rozhodla sa teda nechať Elu samú a dať jej čas na premyslenie. Kebyže si môže dať kávu, ale ju trápil ďalší problém, Mako. Jeho babka je na tom veľmi zle, včera ju museli tiež hospitalizovať. Chudák Mako, pomyslela si, určite celý čas sedí pri posteli bez pohnutia, bez náznaku života. Rozhodla sa teda, že ho vyhľadá a pôjde aj za doktorom, bude sa snažiť spraviť pre nich maximum. Na recepcii ich s pomocou milej sestričky našla. Po prvých slovách od doktora, už vedela koľká bije. Horšie to už ani nemohlo byť. Starká dostala porážku a ochrnula na pravú časť tela, horné i dolné končatiny, tvár, všetko... Toto je snáď zlý sen, pomyslela si. Ostane na nejaký čas pripútaná k lôžku, potom bude odkázaná na špeciálnu starostlivosť a pomocou rehabilitácii, sa možno posunie o krok vpred. Ako to povie tomu chlapcovi? Bola zúfalá, no čakala ju El, Mako bude musieť počkať, s ním to bude na dlhšie.
„Káva bola dobrá?“ prekvapila Tes, otázkou Ela, ktorá už sedela na posteli a sŕkala nemocničnú polievku. „Nejako som vyhladla,“ dodala. „To je dobre, aspoň ťa to preberie,“ utrápene povedala Tes, ktorej nebolo do reči, po tom ako jej do hlavy nasadil chrobáka doktor Makovej babky. No pred Elou to nemohla nechať na sebe poznať, tá to tiež nemá ľahké. „Už je lepšie?“ Pomaly pristúpila k posteli a sadla si na okraj. Ela ani neodpovedala na Tesinu otázku a pomaly, ale plynulo začala: „Nevedela som kedy tancujem, tak som zašla do klubu. Nikdy som sa v rozpise nevyznala, behalo mi po rozume, len či tento týždeň ešte robím alebo nie, vnímala som len to, že baby ma čakajú pri zadnom vchode. Pozerala som sa kto vie kam a stále rozmýšľajúc nad prácou som si to zamierila priamo k Lukovi. Prekvapila som ho odzadu a detinsky som sa naňho zavesila. Potom mi zmrzol úsmev a stuhli mi všetky kosti, nevedela som sa ani pohnúť, zmohla som sa len na nejaké brepty a začala som cúvať, potom sa tam strhal smršť. Tupý úder a ja som chcela preč, ani neviem ako a dostala som sa až domov?“ rozprávanie ukončila otázkou neistá, tým čo sa stalo po tom ako ju udreli do hlavy. Tes sa nezmohla ani na slovíčko. „Polícia príde podvečer, som podozrivá a svedok zároveň,“ dodala nepokojným hlasom a so slzami v očiach sa vrhla na Tes.
