REAL(izmus) – pokračovanie
„Konečne padla!“s jasotom si povzdychla Ela v šatni medzi ostatnýmidievčatami, ktoré sa ako zvyčajne nevyhli komentáru.„Máš pravdu dnes to bolo ako za trest, v domovedôchodcov asi rozdávali priepustky. A mimochodomtebe ten tvoj mobil vyzváňal o dušu.“
„Fakt? To budúurčite moji otravní kamaráti, bude lepšie ak dnesostanem off.“ Ela sa pomaly zdvíhala spred zrkadla s rovnakozlou náladou, ako pred príchodom do prácea hodila do tašky vypnutý telefón. Ako vždyvonku stojí klubový taxík, ktorý odveziedievčatá domov. Od dverí ju do postele delilo len párkrokov, ktoré jej stačili na to, aby položila tašku nastoličku a bez akýchkoľvek úprav sa hodila dopostele.
„Jedenásť? Nosom si ale pospala!“ Eli vstala po dlhom spánku akoznovuzrodená a pomaly sa tackala do časti izby,ktorá sa tvárila, že je kuchyňa. Zapla kávovara v kútiku mysle dúfala, že toto je maximumtoho, čo má dnes spraviť, vypiť kávu. Ako tak sedelana terase aj so šálkou v ruke, napadlo ju, že ju niektomohol zháňať.
„No pozrime sa, ten mimusel volať celú noc, je fakt, že ten Mako mávýdrž...“ nestihla ani rozmýšľať nad tým,prečo ju tak zháňal a zrazu vykríkla: „Božemôj! Nemocnica?! Ja hlúpa!“ schytila do ruky šľapkya bosá utekajúc dolu schodmi vytáčala taxislužbu.
„Hlavnánemocnica... A rýchlo prosím,“ naliehala našoféra lapajúc po dychu. Po mysli jej behalo kopecvecí, len dúfala, že sa nič vážne nestalo.Keďže bol víkend v okolí nemocnici to vyzeraloako na cintoríne, šofér ju teda vyhodil priamo predhlavným vchodom. Skoro mu zabudla zaplatiť, no potom mu dookienka hodila skrkvanú stovku, nehľadiac na to koľko jedlžná. Na recepcii jej oznámili číslo izby,kde Tes ležala po tom, ako ju včera večer doviezli.
Pred izbousedel Mako a popíjal kapučíno. Ela vletela rovnodo izby a s hysterickým hlasom sa prihovorila Tes,ktorá práve raňajkovala. „Čo sa stalo? Prečo toviem tak pozde?“ Keď videla, že Tes vyzerá celkom normálnea s chuťou si natiera na rohlík nemocničnúpomazánku, začala zľahka a ironicky. „Ako si topredstavuješ vylihovať si v nemocnici? Vari v meste súuž všetky hoteli plné?“ Tes ju s úsmevomprerušila: „Vieš musím sa ti priznať, to tápomazánka. Nedáš si aj ty? Možno, že zajtra semprídem ja za tebou.“ Eli sa usmiala a na tvárisa jej konečne usadila spokojnosť, s vedomím, že tonie je až také zlé si sadla na okraj postele a vážnesa opýtala: „Tak čo sa to včera stalo?“ Tes spokojneprežúvala raňajky, sústo zapila čajom a odvrkla:„No nič o čom by som ja niečo vedela. Bola výstava,ktorá skončila celkom úspešne a to prečo som tua ty tu pri mne sedíš...“ nedopovedala, radšej saznovu zahryzla a jej pohľad smeroval von oknom. „No to jefakt milé, tak prespávaš tu, človek si ide zlámaťnohy na schodoch od paniky a ty mi ani nevieš povedať príčinutohto šialenstva. Vieš aký bol môj plán nadnes? Dopiť na terase svoju kávu a nepohnúť saodtiaľ pokým nezájde slnko,“ vyhŕkla rýchloEla, ktorá už chytala svoju nervóznu frekvenciu.„Nikto ťa nevolal, ale som rada, že si prišla.“ „A kto byneprišiel, chceš povedať, že ty by si neprišla? A nebolazvedavá? No tak Tes, ja nie som malá.“
„Na to aby si mipomohla vyriešiť môj problém, malá si.“ Elnestihla ani reagovať na Tesinu urážku a do izby vbeholako zmyslov zbavený Alec, Tesin frajer. „Láska, čosa to tu deje? Ten tvoj zádumčivý kamarátneprehovorí ani s vlastnou materou, však?“
„Mako tak ako ja žiadnunemá,“ podráždene odvrkla a očividne nechcelapokračovať v načatej konverzácii. Zatiaľ čo sa naseba tí dvaja mĺkvo pozerali, Ela išla za Makom v tejtosituácii sa aj od neho dozvie viac, ako od Tes.
„Ja tineviem milá moja v čom je problém, ja len viem,že včera sa predávkovala sedatívami.“ El sa hodilaso sklonenou hlavou do kresla a nevedela ako ďalej. „Takprepustíme vám ju ešte dnes, teda ak sa najedla môžesa pobaliť.“
„Aká milásestrička, nemyslíš?“ obrátila sa na Makas ironickým úškrnom. Ten sa už dvíhal naodchod, El mu len stihla zakričať: Večer u Tes!“ noodpovede sa nedočkala. Vo dverách narazila do Aleca, ktorýnamosúrene kráčal preč. „Už si sa viezlasanitkou?“ pýtala sa Tes, ako by sa nič nestalo. „Nie,“znela strohá odpoveď zmätenej kamarátky, ktorúto už prestávalo baviť.
„Chce aby som to tunechala, vás, môj podkrovný padlášik,moje obrazy, všetko čo mám a čo tak milujem. Neviem čorobiť, včera som to už nevydržala. Hádame sa tak raz zadeň... Stále. Viem, že ty mi neporadíš, no sama sineviem poradiť,“ po minútach ticha v sanitke sarozhovorila. Bol to však monológ a krátky. Elavedela, že má len počúvať, zatiaľ jej to stačí. Večer sa určite dozvie viac a všetko jej bude jasnejšie...
